Tag:cestovanie
Aj keď rok 2020 nebol pre turistiku mimo okresov vďaka lockdownu úplne ideálny, podarilo sa mi vyraziť do Tatier aspoň na nejaké miesta. Počas leta som si zopkoval výstup na Bystrú, prvýkrát sme sa s partiou museli kvôli búrke otočiť tesne pod vrcholom. Tentokrát to vyšlo a podmienky boli úžasné. V októbri, keď sa mi všetky naplánované svadby zrušili, vznikla príležitosť navštíviť znova kopce, tentokrát sme si vybrali Roháče, na ktorých som bol po prvýkrát.
Na začiatku roka som sa dostal do Tatier rovno dvakrát. Hneď 5. januára sme si s partiou vyrazili na dvojdňovku do Lúčanskej Malej Fatry. Cieľ nebol úplne jasný, jediné čo bolo isté, bola noc na Chate pod Suchým. Odtiaľ bol plán prejsť na Suchý a podľa podmienok niekam ďalej. Ďalším výjazdom bol výstup na Baranec, ktorý som si doprial po jednej februárovej svadbe v Tatrách.
Leto a neskorú jeseň som sa túlal po Strážovských vrchoch. Niekoľkokrát som navštívil Vlčinec, zastavil som sa aj na Strážove alebo na Veľkom Maníne. Pred začiatkom zimy som letnú sezónu ukončil pre zmenu v Malých Karpatoch na známom vrchu Vápenná, kde som si vychutnal posledné záblesky neskorej jesene. Pomedzi fotením svadieb a rôznych eventov som po kopcoch pobehal, čo som postíhal a teším sa na zimnú sezónu, na ktorú mám veľké plány.
Táto zima nám na prelome rokov 2018/19 veľa snehu nepriniesla. Snehu bolo málo a voľného času ešte menej. Podarilo sa mi vyraziť si na Hrebienok, aj to len popri pracovnej ceste v Tatrách a to sa snáď turistikou ani nazvať nedá. Keď už sa zimné obodbie chýlilo ku svojmu koncu a zimné fotografie z tohtoročnej sezóny v mojom archíve stále chýbali, vyrazil som na neďaleký Vápeč v Strážovských vrchoch, na ktorom ešte trocha snehu zostalo.
Keďže september som mal zaplnený rôznymi foteniami, čas na pravé jesenné hory mi veľmi nezostal. Resty som doháňal až na konci októbra, keď teplota bola síce vysoká, zo stromov už najkrajšie farby opadli. Napriek tomu som dva víkendy vyrazil do kopcov, ktoré nie sú ďaleko a sú aspoň trošku vyššie ako okolité Malé Karpaty alebo Považský Inovec. V pláne boli Tatry, ale z časového hľadiska muselo rozhodnutie padnúť na Strážovské vrchy.
Súľovské vrchy Začiatkom októbra som cestoval z Liptovského Mikuláša a nestačil som sa čudovať, ako krásne sú tam zafarbené lesy a hory. Predpokladal som, že k nám, do nižšej nadmorskej výšky, to dorazí taktiež už o pár dní, a preto som neváhal a naplánoval si výjazd do Súľova v Strážovských vrchoch.
Po festivalovom začiatku leta sme sa s kamošmi vybrali na menej známy kopec v Strážovských vrchoch, na Kňaží stôl. Na kopec sme vyrazili z malej dediny Trebichava, do ktorej by sme asi bez navigácie trafili len veľmi ťažko.
V jeden októbrový víkend, v nedeľu po obede som mal od školy trochu voľna. Rozmýšľal som, kam by som mohol vybehnúť, aj napriek menej priaznivému počasiu, ktoré sa za oknami odohrávalo. Otvoril som turistickú mapu a zrak mi padol na nenápadnú Čiernu skalu pri Plaveckom Mikuláši.
Po troch rokoch som sa rozhodol opäť navštíviť jeden z najvyšších vrchov Západných Tatier – Baníkov (2178 m.n.m). Prvý výstup na tento vrch bol perfektný, tak som ho chcel s inou partiou zopakovať. Prečo teda nadpis článku „Bolestivý Baníkov“?
Po minuloročnom tripe sme sa s chalanmi rozhodli podobné šialenstvo zopakovať. Tri staré bicykle značky Liberta, s jedným prevodom, tentokrát k tomu pribudlo ešte aj staré auto z roku 1998 a vycestovali sme k Čiernemu moru. Naša trasa viedla zo Slovenska cez Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko, Podnestersko až na Ukrajinu do mesta Odessa.
