Rybárik riečny (Alcedo Atthis)

Stály vták. Na Slovensku sa vyskytuje takmer po celom území, pri riekach, potokoch, stojatých vodách i mŕtvych ramenách obrastených stromami.

Hniezdi v nore dlhej až 1 m, ktorú si vyhrabáva v kolmých brehoch nad hladinou. Hniezdne lôžko je v komôrke na konci nory. Priemer otvoru býva 5 cm. Hniezdi 2 krát do roka, v apríli až v júli. Na hniezde sedia rodičia striedavo. Dosť už bolo ale životného štýlu, poďme k príbehu…

V jeden pracovný deň som si mojou obľúbenou cestou okolo nášho jazera vykračoval domov zo školy. Pamätám si presne, bolo to 19. októbra 2011, jesenné počasie, plechová obloha, vlhko, skoro tma. V hlave mi behali úlohy, ktoré musím po príchode domov spraviť. Vykračoval som si a počúval vtáčí spev, keď zrazu som jeden hlas nespoznal. Bolo to hlasité pískanie nad jazerom pí-pí-pííí. Zastavil som, podišiel som k jazeru bližšie, pozriem sa dolu a vidím krásny modrý drahokam, ktorý som dovtedy mal možnosť vidieť len na fotkách. Neveril som vlastným očiam. Sedel tam, pozeral som naňho, on na mňa a po chvíli uletel. Trvalo to asi 3 sekundy, ale akoby sa mi v tom čase zastavil život. K domu som to mal už iba pár desiatok metrov. Hneď som sa spýtal ľudí, čo bývajú najbližšie, či nespozorovali na jazere malého modrého vtáka, rybárika. Odpovede ma tešili. JE TAM! Bežal som domov, školský batoh som vymenil za fotobatoh a utekal som naspäť k jazeru. Moja prvá fotka rybárika resp. poriadny výrez z fotky vyzeral nasledovne:

Pri jazere som od tejto chvíle trávil všetok svoj voľný čas. Pozoroval som, rozmýšľal o fotogenickom mieste a dokumentoval. Jeseň bola v plnom prúde, stromy sfarbené do žlta. Odraz vo vode hral krásnu rolu. Hľadanie miesta bolo veľmi zložité keďže jazero sa nachádza v obývanej časti obce. Chodil som stále okolo, pozoroval a hľadal. Pár krát sa mi podarilo prísť aj na fotiteľnú vzdialenosť, ale stále to nebolo to, čo som od toho očakával.

Po 10 dňoch hľadania, som našiel aké – také miesto na fotenie. Do brehu som zapichol vetvičku, na ktorú by sa mohol usadiť. V sobotu ráno o 6 zvoní budíček. S veľkou ťažkosťou vstávam z vyhriatej postele do toho chladného počasia, ale hreje ma pocit, že by sa mohlo konečne niečo podariť. Prišiel som na miesto, postavil stan, „pohodlne“ som sa usadil a nastalo dlhé čakanie. Pomaly sa začalo rozvidnievať a nad jazerom sa začala tvoriť hustá hmla a tá ma veru moc netešila. Rybárik preletel pár krát okolo vetvičky, ale nesadol si. Už som myslel, že to na dnes zbalím, hmla bola stále dosť hustá, slnko žiadne, keď som zrazu začul trepot krídel pár metrov pred stanom. Pozriem cez hľadáčik a on sedel tam! Cvakol som raz, dva ale rachot uzávierky nestrpel a zdrhol. Nevadí. Bol som rád aj za tie dve fotky. Zajtra skúsim znova, povedal som si.

Skúsil som, ale veru, je to nevyspytateľný vták. Zrádzal ma každým preletom a sadnutím úplne inam, než som chcel. Nebolo to ľahké, ale tešil som sa každému bližšiemu stretnutiu. Oslovil som foto – kolegu Matúša, či sa nechce pridať, samozrejme neváhal. V jednu sobotu počasie vyzeralo nádejne, aj sa tak stalo. Predpoveď sa vydarila, ráno bolo slnečné a nezvyčajne na toto obdobie aj teplé. V stane sme ho čakali asi 4 hodiny, ale nedarilo sa. Náš modrý drahokam lietal veľmi málo a keď preletel, sadol ďaleko alebo vôbec. Matúš sa šiel prejsť okolo jazera, či ho niekde nenájde, a predsa našiel. Nachytal ho „na hruškách“ ako sa napcháva s rybkou, neďaleko nášho stanu.

V tomto období, pozorovania rybárika, ma postretla nepríjemná a každého fotografa nepotešujúca okolnosť. Technika zlyhala. Konkrétne samotné telo, starý, dobrý Canon 400D doslúžil pri fotení tohto krásneho a vzácneho druhu. Čas ma hnal, pretože som myslel, že rybárik čoskoro odletí, a tak som si musel požičať od rodičov peniaze a zadovážiť si nový stroj, Canon 600D. V jedno chladné sobotňajšie ráno som vstal, vzal nový stroj a šiel som si sadnúť na nové miesto, ktoré som si spravil v čase, keď som bol odstavený od techniky. Nečakal som, že sa niečo podarí z dôvodu chladného počasia, ale predsa. Podarilo sa. Keď priletel, dokonca dva krát, neveril som, že som ho konečne cvakol v takej blízkosti ako som si to od začiatku predstavoval. Presedel som tam celé doobedie a stále som čakal, že sa ešte niečo podarí, no nepodarilo sa. Nanešťastie ma rybárik o deň neskôr opustil. Predpokladám, že odletel niekam k tečúcej vode za potravou, pretože naše jazero začalo pomaly zamŕzať. Rybárikom sa koncom jesene začína najťažšie obdobie života, kvôli tuhej zime a nedostatku potravy. Mnoho z nich to žiaľ neprežije. Dúfam, že tento môj bude bojovať a vráti sa k nám na jazero aj budúci rok.