Zázrak sa nekoná. Som na Čiernej skale, kde fúka tak silný vietor, že musím pridržiavať statív s fotoaparátom aby ho nesfúklo. Hmla je tak hustá, že vidím sotva na zopár metrov. Opäť fotím len zopár fotiek a schádzam nižšie do závetria a poberám sa pomaly naspäť k autu s myšlienkou, že sa sem musím niekedy ešte určite vrátiť.

„Zimný“ reparát

Po jesennom výjazde prešli asi dva mesiace a s chalanmi (Majo, Matúš) sme sa bavili, že by sme cez sviatky mohli niekam vyraziť. Padajú prvé návrhy a ja sa snažím presadiť ten môj. Východ slnka na Čiernej skale v Malých Karpatoch. Podarilo sa Vyrážame skoro ráno – približne o 4:00h. Na ceste nás miestami potrápi nenápadná poľadovica, no po snehu ani stopy. Pravdupovediac sme ho ani neočakávali, pretože široko ďaleko žiaden nebol. Auto nechávame kúsok pod kopcom a výražame. Tmavým lesom šliapeme k prvému výhľadu. Z prvého pohľadu ho nespoznávam, pribudol tam kríž, ktorý tam pred dvoma mesiacmi nebol. To je paráda, hovorím si. Nočná obloha by bola odtiaľ na fotke pekná, no kríž nad dedinou tomu dodá úplne iný rozmer. Nezdržiavame sa príliš dlho, čas je neúprosný a slnko o chvíľu vychádza. Krátko po 7:00h. sa ocitáme na samotnom vrchole, rozostavujeme sa a čakáme na ten každodenný zázrak – východ slnka. Pod nami sa rozprestiera krajina zaliata jemným oparom, do ktorého sa o pár minút opiera jemné vychádzajúce slnko spoza horizontu.

Keď je slnko už príliš vysoko a začína vytvárať ostré tiene, balíme sa a poberáme sa naspäť k autu. Tentokrát bol výjazd trošku úspešnejší aj keď škoda, že bez snehu. Túra je nenáročná, a tak určite odporúčam tento krásny kraj Slovenska navštíviť

The post Jesenno-zimná Čierna skala appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Počas celého výstupu na Baníkov prevládala jasná obloha, nobjavil sa ani jeden menší mrak, a tak som počas celej cesty mal na 16-35/2.8 nasadený CPL filter, s ktorým sú nafotené všetky fotky v tomto článku. Na kopci bolo trošku viac ľudí ako som očakával, no mohol za to predĺžený víkend. Po ceste hore sme stretli len minimum ľudí. Viac už nechám rozprávať fotografie…

The post Bolestivý Baníkov appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Po minulom roku som do techniky pribalil aj dron, čo sa na Moldavských hraniciach ukázalo ako problém, no nakoniec sme to dokázali vyriešiť. Počas celého tripu som používal Canon 6D po väčšine s objektívmi Canon 16-35 a Canon 100-400. Rozpísal by som sa aj viac, no aktuálne pripravujeme film, v ktorom všetky zážitky budú snáď dostatočne opísané

Zo zákulisia

Celý album nájdeš na facebooku Liberta Tour

The post Na Liberte k Čiernemu moru appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Tento výjazd vymyslel Matúš, do partie sme pozvali ešte Erika a Maja. Večer, pár hodín pred odjazdom, si na internete vyhľadávam, kam to vlastne ráno ideme. Na webe veľa toho nie je, no čo som našiel, prekvapil ma samotný výstup na vrchol. Z rôznych fotiek a videí to vyzerá celkom náročná, dokonca neznačená trasa. Videá ukazujú, že sa treba šplhať po strmých skalách, preliezať rôzne tunely a podobne. K mojim obavám sa pridáva ešte aj počasie – sneh, mráz, SHMÚ predpovedá teplotu pod -15°C – výborne, bude zábava!

Ráno zvoní budík o 3:45h. Prebúdzam sa do trošku chladnejšej izby s vypnutým radiátorom aby som si pomaly zvykal na chlad. Raňajkujem, prezliekam sa, 4:40h zvoní telefón, Matúš s Erikom ma čakajú pred domom. Vyrážame ešte pre posledného člena výpravy – Maja. Hodinky ukazujú krátko po 5:00h a my už upaľujeme po diaľnici smer Považská Bystrica. Pri Beluši používame výjazd z diaľnice a dostávame sa do dedín, v ktorých je kúsok viac snehu ako u nás, no tiež to nie je to žiadna sláva. Po pár minútach prichádzame do centra dediny Podskalie a o malú chvíľu už parkujeme auto na kraji obce. Vyrážame smerom na vrchol, no vieme len toľko, že najprv sa musíme predrať nejakými kríkmi a dostaneme sa na chodník, ktorý vedie až hore. Ono by to bolo celkom jednoduché, keby nie je všade totálna tma. Pár desiatok minút blúdime, až to striháme skrz najhustejšie kríky smerom do kopca. Nejakým zázrakom sa nám darí prísť k spomínanému chodníku, ktorý vedie hore. Postupom času sa rozvidnieva a pod nami vidíme krásny chodník, dokonca s uvítacou tabuľou, ktorú nikto z nás štyroch v tej tme nezbadal. Výstup zatiaľ prebieha celkom pokojne, dokonca si ho užívam viac ako klasické trasy lesom, ktoré sú samozrejme tiež úžasné, ale niečim iným, takým svojským spôsobom. Prechádzame krátkym úzkym skalnatým tunelom, resp. „tunelčekom“, ani sa nenazdáme a sme hore! Toľko strachu, a pritom to bolo celkom vzrušujúce. Zimu necítim, mám na sebe 3-4 vrstvy oblečenia, postupne rozbaľujeme techniku, horizont sa začína sfarbovať do krásnych sýtych farieb – každú chvíľu spoza neho vykukne slnko. Tieto chvíle sú jedny z najkrajších, ktoré človek môže na horách zažiť. Keď sa noc strieda s dňom a opačne. Vychutnávame si nádherný výhľad, pri pohľade na tú krásu miestami zabúdam aj fotiť. Je to paráda.

Na fotenie krajiny nie som expert, tak ponúkam len „cvaky“, ktoré sa mi spomedzi všetkých páčili najviac. V druhej časti článku sa nachádza malé „behind the scenes“ alebo ako to celé prebiehalo vznikalo + na konci príspevku si môžeš pozrieť aj video z celého výjazdu (GoPro).

The post Mrazivý Podskalský Roháč appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Dvaja chalani – Boris a Maťo – vyrážali o deň skôr, pretože ja s bráchom – Lukáš – sme mali ešte nejaké povinnosti. My sme za nimi vyrazili hneď na druhý deň ráno. Chalani prvý deň točili len s kamerami GoPro a XiaoMi, a preto sa v úvode filmu nenachádza žiadne video zo zrkadlovky. Hneď druhý deň ako sme ich dobehli som na plno začal točiť všetko, čo sa dialo, no popritom som musel stíhať šoférovať plne naloženú dodávku so zvukovou technikou. Prečo so zvukovou technikou, keď chalani išli na bicykloch? Cieľ cesty nebol náhodný. Všetci štyria sme členovia Art Music Orchestra, ktorý mal na Makarskej o 8 dní od nášho štartu odohrať 3 koncerty.

Počas cesty som sa držal pri chalanoch +/- 10km. Každú chvíľu som odparkovával auto na krajniciach rôznych ciest a hľadal vhodný uhol záberu, vhodné miesto, z ktorého by som ich natočil alebo odfotil. Chalani sa nezastavovali, prešli okolo, ja som sadol naspäť do auta, zase som ich obehol, zase zastavil a takto stále dookola na trase dlhej cez 800 kilometrov. Popri točení, fotení, šoférovaní som musel chalanov cez vysielačku ešte aj navigovať. Z filmu vidno, že párkrát som všetky povinnosti naraz nestíhal, a tak sme jednoducho museli zopárkrát zablúdiť, za čo mi boli kolegovia veľmi povďační. Aby to nebolo všetko také jednoduché, držiak na sklo na mobil sa mi zlomil ešte pri odchode z domu, menič z 12V na 230V, ktorý som kúpil z Číny mal síce americkú zásuvku, no myslel som si, že po ceste do Chorvátska nebude žiadny problém kúpiť redukciu. A bol. Mal som aj redukciu z 12V na USB. No to by v tom bol čert, aby USB neprestalo fungovať po pár kilometroch od domu.

Baterky som cestou nabíjal v každom pohostinstve a reštaurácií, kde sme sa zastavili po vodu. Stalo sa mi len jeden večer, že všetkých 5 bateriek som mal do nuly vybité – ten večer, keď civilizácia bola pár desiatok kilometrov za nami a ďalších pár desiatok kilometrov pred nami. Na druhý deň ráno som to ale v prvom pohostinstve napravil a aspoň jednu baterku nabil.

Po úspešnom návrate z Chorvátska som doma zálohoval cez 300Gb materiálu (fotky a video). Film som kvôli iným povinnostiam začal strihať až koncom septembra. Videá som strihal a upravoval v Adobe Premiere a After Effects. Premiéru sme v septembri naplánovali na neurčitý deň, na november. No ja som už vtedy vedel, že to bude presne posledný deň v mesiaci – 30. 11. 2015. Nad strihom som sedel skoro každý deň po dobu dvoch mesiacov. Po dokončení strihu nasledoval základný color grading, s ktorým nie som veľmi spokojný, ale snáď v ďalšom videu to bude lepšie. Film bol nastrihaný, upravený, ale stále to nebolo ono, a tak sme začali písať voice over, ktorý nám pomohol nahrať náš kamarát. Komentár sme nahrávali o polnoci 4 dni pred premiérou, pretože celý zvuk mal ísť ešte na mastering nášmu ďalšiemu kamarátovi. 2 dni pred premiérou bol film už naozaj kompletne hotový a nasledoval render, ktorý trval asi 13 – 14 hodín. Posledný deň pred premiérou som dal video nahrať na Vimeo, kde bolo pripravené posledný večer pred dňom premiéry. Stihli sme to len tak tak, no napriek tomu som rád, že sa nám to podarilo dotiahnuť až do takejto podoby, keďže nikto z nás nikdy žiadny podobný projekt nerobil a na výrobu filmu sme nemali naozaj žiadny mimoriadny rozpočet ani sponzoring. Týmto sa chcem poďakovať všetkým priateľom, ktorí nám pri výrobe nášho dokumentu nezištne pomohli. Ďakujeme

Celý cestopis nájdeš na bit.ly/nlkjcestopis

The post Na Liberte k Jadranu appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Pri jednom večernom posedení som v diaľke zahliadol jednu mladú líšku. V tomto období sa už vyberajú samé a neskúsené na prechádzku, spoznávajú okolie a pokúšajú sa uloviť si svoju prvú potravu. Líška bola dosť ďaleko, o nejakú fotku som sa ani nepokúšal, bol teplý júlový večer a svetla bolo stále menej a menej. O pár minút za ňou pribehla ďalšia – asi súrodenec V ten večer mi hneď bolo jasné, kde strávim najbližšie dni počas východu a západu slnka.

Ráno, 3:00h, zvoní budík, s veľkými ťažkosťami vstávam z postele, pozriem von oknom, hviezdy nevidím, usudzujem, že je zamračené. No napriek tomu sa obliekam a vyrážam na pokosené pole. Cestou začínajú padať prvé kvapky dažďa, rozmýšľam, že to otočím naspäť domov, no myšlienkou na fotku mladej líšky stojacej uprostred dažďa som hnaný ďalej. Zaľahnem na karimatku pod vopred vytipovaný strom a čakám na prvé kúsky svetla. Začína sa pomaly rozvidnievať, nado mnou vidím husté mračná, myslím si, že dnes z toho nič nebude. Z trávy ale o chvíľu vychádza prvá líška a hneď za ňou druhá. Svetla je ale ešte stále veľmi málo, ISO 10 000, f5.6, časy pod 1/5s. Skúšam cvakať prvé fotky – všetko rozmazané. Postupom času začnem na pokosenom obilí pozorovať sýte červené svetlo. Obzriem sa za seba a pod hustými mrakmi vidím vychádzajúce slnko. Mračná sfarbili svetlo do neskutočných sýtych odtieňov červenej farby. Priznám sa, že také farby som ešte asi nikdy nevidel. Sýtosť a odtieň svetla sa menil asi každou minútou. Malo to len jeden háčik. Na poli boli už štyri mladé líšky, no ani jedna neprišla počas tohto nádherného divadla do pre mňa vhodnej blízkosti pred objektív. Zopár fotiek som ale nafotil, no spokojný samozrejme nie som. S pribúdajúcim svetlom slnko zašlo za hustejšie mraky a tie už presvietiť nedokázalo. So slnkom sa schovali aj líšky a ja som sa pomaly pobral domov.

Pripájam aj krátke video, ktoré som popri pozorovaniach líšok natočil.

The post Slnečné leto 2015 appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Krátko po 6:30 hod. sme dorazili autom, ešte za tmy, na Vývrat (300 m.n.m) odkiaľ mal začať výstup na samotný vrchol. Zbadali sme prvú modrú a šli sme po nej. Pomaly sa začalo rozvidnievať, no my sme sa záhadne presúvali stále popod kopec, častejšie smerom dolu. Keď už sa nám to nepozdávalo, po kontrole na GPS sme zistili, že sme úplne mimo. Vrátili sme sa späť k autu, tam sme našli miestneho obyvateľa, ktorý nám ukázal správnu modrú značku. Bolo potrebné sa vybrať hneď z Vývratu smerom hore do strmého kopca. Keď už sme mali správnu modrú, stúpali sme hore, no slnko stále nikde. Cieľ bol pozorovať východ hore na kopci, no keďže sme poblúdili, s tým sme sa rozlúčili. Vo vyšších polohách bolo vidno hustú hmlu – to nenaznačovalo podmienky, aké sme si predstavovali. Po príchode na vrchol bola viditeľnosť v hmle na cca 100m – výhľad žiadny, silný vietor, zima obrovská! No aj v takomto počasí môžu vzniknúť zaujímavé fotky. Na vrchole sme doplnili sily malým občerstvením a pobrali sa naspäť dolu. Aj napriek nepriaznivému počasiu považujem tento výjazd za príjemné spestrenie skúškového

The post Po modrej na Vysokú appeared first on Fotograf Martin Hesko.

The post Londýn appeared first on Fotograf Martin Hesko.