Zopár slov o fotoaparátoch a technike

Na poli, na ktorom som fotil, schádzal práve v tomto období hrach, ktorý prilákal nielen srnčiu zver, ale aj veľké množstvo zajacov. Tí sa ho nemohli niekedy od samej radosti dojesť a nenechali sa vyrušovať ani okolo pobehujúcou srnčou zverou. Zopárkrát sa mi ich podarilo dostať aj na jednu fotku, no opäť bolo všetko ďaleko. Keď už spomínam vzdialenosť, za zmienku stojí aj fakt technického charakteru, že som počas roka vymenil fullframe DSLR Canon za fullframe mirrorless od Sony, ktorý prepnem do crop-módu jedným tlačidlom, čo u Canonu nebolo možné.
Všetky fotky v tomto článku sú nafotené s týmto cropom, čiže 400mm x 1.5 = 600mm. Vidno to hlavne na menej rozostrenom pozadí a väčšej hĺbke ostrosti – jednoducho cítiť, že to fullframe nie je Sony používam stále s Canon objektívmi, v tomto prípade so 100-400 cez redukciu Sigma MC-11. Prenos elektronických informácií funguje výborne, až na autofokus, ktorý funguje len v strednej 1/9 zlatého rezu, po krajoch len behá, ale nechytí sa.

S narastajúcim dátumom začala narastať aj aktivita srnčej zveri. Paradox veľkej vzdialenosti sa opakoval každým večerom až na zopár malých výnimiek, keď sme sa zišli, i keď len na pár sekúnd, na rovnakom konci poľa. 10. augusta vyšla prvá srna večer krátko po pol ôsmej. Pár minút po nej prichádza na scénu aj starší srnec, ktorý je zjavne pri chuti a divadlo sa môže začať. Približne 10 minút sa naháňajú po celom poli, keď sa k nim zrazu pridá aj malé srnča, ktoré zjavne ani len netuší o čo ide. V tento večer som nafotil všetky akčnejšie fotky v článku.
Keďže bol dátum už dosť vysoký, predpokladal som, že veľa sa toho už neudeje. Zopárkrát som sa bol ešte prejsť, no srnčej zveri bolo vonku menej a menej. Posledný večer, ktorý som sa vybral von, som navyše poriadne zmokol, keďže som dúfal, že sa niečo predsalen ukáže a ja to odfotím v parádnej atmosfére – v daždi. Nevyšlo. Popri daždi sa obloha zatiahla na maximum, svetla zostalo minimum, keď na to prišiel jeden zajac, ktorý bol aj tak príliš ďaleko a navyše dážď, ktorý bol teda dosť silný, na fotke skoro vôbec nevidno. Nevadí, aj také sú výjazdy za životom v lese

The post Letné augustové večery appeared first on Fotograf Martin Hesko.

3. máj

Na miesto prichádzam krátko po siedmej, v najväčšej tichosti rozbaľujem techniku a líham si na zem. Nora sa nachádza v jame s priemerom asi 4 metre a vyše metrovou hĺbkou, takže výhľad do nory mám dosť zlý – skoro ju nevidím. 7:30 vychádza z nory prvé líšča, ktoré sa dokonca odváži vyjsť aj z von z jamy ale hneď sa stráca v kroví. Čas beží, ostatné líščatá sa zdržujú v nore, keď sa líšča z rána asi o desiatej vracia naspäť a hneď zalieza do nory. Karta prázdna – fotku nemám ani jednu, keďže ležím na zemi, jama je dosť hlboká a do nory nevidím ani pohľadom ani s fotoaparátom. Vyčkávam asi do 12:00, či sa niečo nezmení. Prichádzajúci dážď mi ale nedáva na výber, tak sa balím a bez jedinej fotky odchádzam.

4.máj

Skoro celú noc pršalo. Je skoro ráno a ja sa v zablatených gumákoch blížim k nore. Dnes to skúšam z iného miesta, s lepším výhľadom na noru. Vyčkávam do jedenástej, ale po líškach ani chýru ani slychu. Prezerám fotopascu a na fotkách vidno, že líšky musia odpočívať, keďže celú noc vystrájali.

5. máj

Tentokrát to kvôli škole skúšam po obede. Na miesto prichádzam krátko po 16.00 a čakám. Prestáva ma to baviť. Tretí deň po sebe a zasa nič. Ani jeden náznak aktivity keď som na mieste a na fotopasci sú skoro stále. Na druhý deň, 6. mája, to skúšam pre zmenu do obeda od 7 do 12, výsledok rovnaký – zasa nič. Ani jedna jediná fotka. Nasledujúci deň si dávam pre zmenu voľno, čo bola asi chyba, keďže na fotopasci je vidno, že líšky sú vonku aj do obeda aj po obede. Začínam si myslieť, že moju prítomnosť cítia, čo by bolo čudné, pretože malé líščence ľudský pach nepoznajú a preto by sa ani nemali tak veľmi báť.

8.máj

Skúšam to zasa doobeda, prichádzam ráno ešte pred siedmou. Tradične sa rozkladám na inom mieste a skúšam to od nory kúsok ďalej. Okolo ôsmej na pár sekúnd vychádza jedno líšča, popozerá sa po okolí a pomalým krokom sa vráti späť do nory. Na prázdnu noru pozerám asi do jedenástej a s pocitom zúfalca sa balím a poberám domov.

10. máj

Dávam si deň voľno a idem to skúsiť po obede. Prvé kontrolujem fotopascu, ktorá je beznádejné plná fotiek, na ktorých pobehujú malé líšky. Prestávam tomu rozumieť a s malou dušičkou dúfam, že dnes sa objavia. Keď sa začína stmievať, ja premýšľam, že to na dnes zabalím, v tom vychádzajú štyri líšky a asi polhodinu pobehujú v jame okolo nory. Krásny pohľad, fotky nič moc, ale videl som ich! Ďalší deň mám nejaké povinnosti a neviem sa dočkať, ako k nore prídem znova.

12. máj

Neskutočné. Prichádzam krátko po 16.00, v tichosti sa usadám líškam „na dostrel“ a sledujem noru. Po pár minútach vychádza 5 líščat a rovnou cestou von z jamy do jej okolia, do lesíka. Líštence mi behajú popod nohami ako keby som tam ani nesedel. Na objektíve neustále mením Canon za Sony, točím videá, fotím a nestačím sa radovať. Líšky pobehujú okolo mňa, nosia pochytané myši, hrajú sa, bijú sa a vystrájajú. Skoro všetky fotky v tomto článku sú z tohto večera. Nie sú úplne ideálne, keďže nora je v lese, svetlo bolo horšie, preto sa expozičné hodnoty pohybovali okolo času 1/100s, f5.6 a hodnoty ISO siahali niekedy až k cifre 10 000. Odchádzam krátko po dvadsiatej s dvomi plnými 32GB kartami. O rok snáď nájdem noru na lepšom mieste, s lepším svetlom a hlavne aktívnejšími líščatami

Nasledujúce dni sa mi bohužiaľ k nore nepodarilo dostať, vrátil som sa tam až 17. mája, ale situácia sa vrátila do starých koľají. Tri hodiny sedím a ani ťuk. Skúšam to ešte 3 – 4 dni po sebe a stále nič. Na fotopasci vidno, že líšky z nory vybiehajú na dlhšie, niekedy aj na celý deň. Ja už tuším, že ju za pár dní opustia, aj tomu tak je. Po pár dňoch už na fotopasci v tej istej nore vidím usídleného jazveca, ktorý ale vychádza len v nočných hodinách.
Tu sa môj denník končí. Pri líškach, resp. pri ich nore som strávil neskutočné množstvo hodín a dní, ale stretli sme sa len na pár minút, no bola to paráda. Na koniec článku prikladám aj krátke video, ktoré som počas jedného stretnutia natočil.

Jednu z hlavných úloh a pomôcok v tomto príbehu zohrala fotopasca. Ak potrebujete pomôcť s jej výberom, odporúčam navštíviť web kamošov – www.gearcheckers.com, kde sa nájdete množstvo recenzií a dozviete sa veľa užitočných tipov a rád.

The post Trpezlivosť ruže prináša appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Plný adrenalínu a nadšenia z možného stretnutia s medveďom vstávame o pol tretej ráno a odchádzame na Maťove nové vyhliadnuté miesto blízko Smokovca. Je ním veľká lúka, na ktorú v tichosti prichádzame po lesnej ceste. V Smokovci sme obchádzali zopár prekotených kontajnerov, popri lesnej ceste vidíme pováľanú trávu, ale medveď stále nikde. Na lúke sa rozdeľujeme, každý z nás ide na iné miesto aby sme si zvýšili šance na úspech. Môžem napísať, keď som odchádzal od chalanov, nebolo mi všetko jedno. V myšlienkach som mal stále tie poprekacované kontajnery, pováľanú trávu a maliništá. Sadám si do vysokej trávy na okraji lesa s celkom dobrým výhľadom na lúku. Pomaly sa rozvidnieva, ale na lúke okrem jednej srnky, zopár laní nie je nič. Obavy boli zbytočné, medveď tu opäť nie je. Po neúspešnom ráne v „love“ na medveďa sa ideme prejsť ešte miestnymi lesmi a obzeráme zopár lúk. Do cesty sa nám z nenazdajky priplietli dve lane a tie naše dnešné ráno uzatvárajú. Počas dňa si čas vypĺňame krátkym výletom do neďalekej Bachledovej doliny, kde s úžasom sledujem, ako dokážu byť Tatry preplnené stovkami ľudí.

Posledný pokus

Matej mal večer už iné povinnosti, a preto nám poradil nejaké miesta, na ktoré sme sa pobrali už len v trojici – Matúš, Majo a ja. Na miesto prichádzame relatívne skoro, tesne po piatej hodine. Slnko je ešte veľmi horúce a my sa opäť rozdeľujeme, každý si berie inú lúku. Sme od seba vzdialený na desiatky, s Matúšom možno až na stovky metrov. Po usadení komunikujeme pomocou smsiek a píšeme si kto čo vidí. Majo nič, Matúš nič, ja tak isto nič. Vybral som si malú lúčku tesne za vyasfaltovaním chodníkom, ktorý lúku delil asi 5 metrov široký pás kríkov, čo sa neskôr ukázalo ako nie práve najrozumnejšie riešenie. Spolu s postupným ochladzovaním sa mi za chrbtom začínajú viac a viac premávať cyklisti, bežci a rôzni turisti. Horúce júlové slnko sa začína schovávať za Tatranské končiare a zver v hore sa začína prebúdzať. Mne na malej lúčke vychádza jedna mladá srna, ktorú si môžem pekne nafotiť aj doma, a preto volím kompozíciu spolu s Tatranskými štítmi. Tá sa ale dlho nezdrží a mizne v hustom lese, kde chvíľu na to zaznamenávam pohyb. Rozoznávam niečo väčšie, asi to bude laň. Vychádza vo vysokej tráve na kraji lúky spolu s mladým. Čakal som, že postupne prejdú hlbšie do stredu lúky, no nestalo sa. Prichádzajú za nimi ďalšie kusy jelenej zveri medzi ktorými pozorujem aj jedného jeleňa. Ako som ale kúsok vyššie písal, že moje miesto nebolo zvolené najšťastnejšie, tu prichádza ten moment prečo. Matúš na svojom mieste nemal nič a šiel sa prejsť. Po ceste stretol cyklistu a čo náhoda nechcela, stretli sa rovno za mojim chrbtom. Matúš vedel, že tam niečo mám a snažil sa cyklistu utíšiť, ale neúspešne. Jeleň nebol na lúke ani 10 sekúnd, keď ich započul a s celým svojim stádom sa pobral naspäť do hustého lesa. So slovníkom hulváta sa balím a z lúky už skoro za tmy odchádzame naspäť na chatu. Slnko bolo počas dňa naozaj veľmi horúce, mierne ma pripieklo a večer mi išlo roztrhnúť hlavu a z toho dôvodu sme posledné ráno samozrejme zaspali a pobrali sa domov.

The post Divočina Vysokých Tatier appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Pri jednom večernom posedení som v diaľke zahliadol jednu mladú líšku. V tomto období sa už vyberajú samé a neskúsené na prechádzku, spoznávajú okolie a pokúšajú sa uloviť si svoju prvú potravu. Líška bola dosť ďaleko, o nejakú fotku som sa ani nepokúšal, bol teplý júlový večer a svetla bolo stále menej a menej. O pár minút za ňou pribehla ďalšia – asi súrodenec V ten večer mi hneď bolo jasné, kde strávim najbližšie dni počas východu a západu slnka.

Ráno, 3:00h, zvoní budík, s veľkými ťažkosťami vstávam z postele, pozriem von oknom, hviezdy nevidím, usudzujem, že je zamračené. No napriek tomu sa obliekam a vyrážam na pokosené pole. Cestou začínajú padať prvé kvapky dažďa, rozmýšľam, že to otočím naspäť domov, no myšlienkou na fotku mladej líšky stojacej uprostred dažďa som hnaný ďalej. Zaľahnem na karimatku pod vopred vytipovaný strom a čakám na prvé kúsky svetla. Začína sa pomaly rozvidnievať, nado mnou vidím husté mračná, myslím si, že dnes z toho nič nebude. Z trávy ale o chvíľu vychádza prvá líška a hneď za ňou druhá. Svetla je ale ešte stále veľmi málo, ISO 10 000, f5.6, časy pod 1/5s. Skúšam cvakať prvé fotky – všetko rozmazané. Postupom času začnem na pokosenom obilí pozorovať sýte červené svetlo. Obzriem sa za seba a pod hustými mrakmi vidím vychádzajúce slnko. Mračná sfarbili svetlo do neskutočných sýtych odtieňov červenej farby. Priznám sa, že také farby som ešte asi nikdy nevidel. Sýtosť a odtieň svetla sa menil asi každou minútou. Malo to len jeden háčik. Na poli boli už štyri mladé líšky, no ani jedna neprišla počas tohto nádherného divadla do pre mňa vhodnej blízkosti pred objektív. Zopár fotiek som ale nafotil, no spokojný samozrejme nie som. S pribúdajúcim svetlom slnko zašlo za hustejšie mraky a tie už presvietiť nedokázalo. So slnkom sa schovali aj líšky a ja som sa pomaly pobral domov.

Pripájam aj krátke video, ktoré som popri pozorovaniach líšok natočil.

The post Slnečné leto 2015 appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Dnes som mal viac voľného času, tak som oprášil archív a prezrel nepretriedené fotky a našiel som medzi nimi aj zopár videí zo srnčej ruje z minulého roka. Pár som ich vybral, zaspomínal a dal do videa. Minuloročná srčia ruja bola úspešnosťou fotiek nie moc bohatá, no zážitkov bolo viac než dosť. Pár z nich, si môžete pozrieť vo videu…

The post Srnčia ruja 2012 appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Dosť bolo teórie, poďme k príbehu. Keď som na jednej prechádzke zbadal jedného kulíka, veľmi som sa potešil. Prešiel som sa po dosť dlhej kamennej pláži a našiel som ich tam celkom dosť. Misia na najbližšie fotenie bola jasná.

Vybral som sa teda v piatok poobede na vytipované miesto. Hneď pri príchode ma prekvapil Chvakoš nočný, ktorého som tam vôbec nečakal. Kým som ale stihol vytiahnuť fotoaparát, zdvihol sa zo zeme a uletel. Hovorím si, nevadí, zatiaľ mám všetko pred sebou. Slnko hrialo, bolo asi okolo 30°C.

Pred objektív mi priletel prvý kulík a hneď po ňom priletel ďalší. Celé fotenie som si neužil ani pol hodinu, a začalo popŕchať, no a keď som videl ten blížiaci sa čierny mrak, vedel som, že to nebude len prehánka. Na okolo nikde nikoho, ničoho – žiadna strecha. Tak som teda „s radosťou“ pobalil všetky veci a začalo krásne liať. Tak som sa prikryl aspoň s karimatkou, keďže som samozrejme pršiplášť nechal doma. Blesky šľahali okolo, búrka bola rovno nado mnou – veľká radosť. Tento lejak trval asi 45 minút (áno, 45 minút som strávil v búrke pod karimatkou).

Po búrke bolo slnko už tesne pred západom, pri kulíkoch ani štipka pekného svetla. Tak som sa celý šťastný pobral domov, asi s 10 fotkami kulíka. Na fotke nižšie je vidieť ako to vyzeralo po búrke – na ceste v diaľke je ešte opar. Určite to nebola moja najšťastnejšia návšteva kulíkov, ale už k nim plánujem ďalšiu cestu

The post Kulík a búrka appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Cestou domov som rozmýšľal čo si začnem cez víkend. Večer som sa rozhodol, že si dám ráno o 6 budíček a s prenosným fotokrytom pôjdem pozrieť na pole kde som v piatok poobede videl srnčiu zver.

Ráno bolo ťažké, ale vstal som. Zem bola našťastie primrznutá, a tak som mohol prísť skoro až k miestu na bicykli. Už za tmy, pri príchode na miesto som videl 4 kusy srnčej zvery, ktorá sa pásla samozrejme na mieste kde som chcel postaviť stan. Pomaly som sa blížil k miestu, samozrejme ma zacítili a utiekli. Našťastie len pár metrov. Rozložil som stan, sadol som dovnútra a čakanie sa mohlo začať. Srnčia sa začala schádzať pár metrov od môjho stanu za vedľajším kríkom.

Netrvalo dlho, zo stanu som vyšiel von a začal som sa k stádu plaziť. Pri mojom snažení sa vystriedali snáď všetky druhy počasia od sneženia, mrholenia až po ostré slnko, ktoré to všetko roztopilo a ja som skončil komplet celý vrátane fotoaparátu od blata.

Keď sa začalo rozvidnievať, natočil som aj nejaké videá (viac mojich videí nájdete v mojom profile na YouTube):

The post Srnčie ráno appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Hniezdi v nore dlhej až 1 m, ktorú si vyhrabáva v kolmých brehoch nad hladinou. Hniezdne lôžko je v komôrke na konci nory. Priemer otvoru býva 5 cm. Hniezdi 2 krát do roka, v apríli až v júli. Na hniezde sedia rodičia striedavo. Dosť už bolo ale životného štýlu, poďme k príbehu…

V jeden pracovný deň som si mojou obľúbenou cestou okolo nášho jazera vykračoval domov zo školy. Pamätám si presne, bolo to 19. októbra 2011, jesenné počasie, plechová obloha, vlhko, skoro tma. V hlave mi behali úlohy, ktoré musím po príchode domov spraviť. Vykračoval som si a počúval vtáčí spev, keď zrazu som jeden hlas nespoznal. Bolo to hlasité pískanie nad jazerom pí-pí-pííí. Zastavil som, podišiel som k jazeru bližšie, pozriem sa dolu a vidím krásny modrý drahokam, ktorý som dovtedy mal možnosť vidieť len na fotkách. Neveril som vlastným očiam. Sedel tam, pozeral som naňho, on na mňa a po chvíli uletel. Trvalo to asi 3 sekundy, ale akoby sa mi v tom čase zastavil život. K domu som to mal už iba pár desiatok metrov. Hneď som sa spýtal ľudí, čo bývajú najbližšie, či nespozorovali na jazere malého modrého vtáka, rybárika. Odpovede ma tešili. JE TAM! Bežal som domov, školský batoh som vymenil za fotobatoh a utekal som naspäť k jazeru. Moja prvá fotka rybárika resp. poriadny výrez z fotky vyzeral nasledovne:

Pri jazere som od tejto chvíle trávil všetok svoj voľný čas. Pozoroval som, rozmýšľal o fotogenickom mieste a dokumentoval. Jeseň bola v plnom prúde, stromy sfarbené do žlta. Odraz vo vode hral krásnu rolu. Hľadanie miesta bolo veľmi zložité keďže jazero sa nachádza v obývanej časti obce. Chodil som stále okolo, pozoroval a hľadal. Pár krát sa mi podarilo prísť aj na fotiteľnú vzdialenosť, ale stále to nebolo to, čo som od toho očakával.

Po 10 dňoch hľadania, som našiel aké – také miesto na fotenie. Do brehu som zapichol vetvičku, na ktorú by sa mohol usadiť. V sobotu ráno o 6 zvoní budíček. S veľkou ťažkosťou vstávam z vyhriatej postele do toho chladného počasia, ale hreje ma pocit, že by sa mohlo konečne niečo podariť. Prišiel som na miesto, postavil stan, „pohodlne“ som sa usadil a nastalo dlhé čakanie. Pomaly sa začalo rozvidnievať a nad jazerom sa začala tvoriť hustá hmla a tá ma veru moc netešila. Rybárik preletel pár krát okolo vetvičky, ale nesadol si. Už som myslel, že to na dnes zbalím, hmla bola stále dosť hustá, slnko žiadne, keď som zrazu začul trepot krídel pár metrov pred stanom. Pozriem cez hľadáčik a on sedel tam! Cvakol som raz, dva ale rachot uzávierky nestrpel a zdrhol. Nevadí. Bol som rád aj za tie dve fotky. Zajtra skúsim znova, povedal som si.

Skúsil som, ale veru, je to nevyspytateľný vták. Zrádzal ma každým preletom a sadnutím úplne inam, než som chcel. Nebolo to ľahké, ale tešil som sa každému bližšiemu stretnutiu. Oslovil som foto – kolegu Matúša, či sa nechce pridať, samozrejme neváhal. V jednu sobotu počasie vyzeralo nádejne, aj sa tak stalo. Predpoveď sa vydarila, ráno bolo slnečné a nezvyčajne na toto obdobie aj teplé. V stane sme ho čakali asi 4 hodiny, ale nedarilo sa. Náš modrý drahokam lietal veľmi málo a keď preletel, sadol ďaleko alebo vôbec. Matúš sa šiel prejsť okolo jazera, či ho niekde nenájde, a predsa našiel. Nachytal ho „na hruškách“ ako sa napcháva s rybkou, neďaleko nášho stanu.

V tomto období, pozorovania rybárika, ma postretla nepríjemná a každého fotografa nepotešujúca okolnosť. Technika zlyhala. Konkrétne samotné telo, starý, dobrý Canon 400D doslúžil pri fotení tohto krásneho a vzácneho druhu. Čas ma hnal, pretože som myslel, že rybárik čoskoro odletí, a tak som si musel požičať od rodičov peniaze a zadovážiť si nový stroj, Canon 600D. V jedno chladné sobotňajšie ráno som vstal, vzal nový stroj a šiel som si sadnúť na nové miesto, ktoré som si spravil v čase, keď som bol odstavený od techniky. Nečakal som, že sa niečo podarí z dôvodu chladného počasia, ale predsa. Podarilo sa. Keď priletel, dokonca dva krát, neveril som, že som ho konečne cvakol v takej blízkosti ako som si to od začiatku predstavoval. Presedel som tam celé doobedie a stále som čakal, že sa ešte niečo podarí, no nepodarilo sa. Nanešťastie ma rybárik o deň neskôr opustil. Predpokladám, že odletel niekam k tečúcej vode za potravou, pretože naše jazero začalo pomaly zamŕzať. Rybárikom sa koncom jesene začína najťažšie obdobie života, kvôli tuhej zime a nedostatku potravy. Mnoho z nich to žiaľ neprežije. Dúfam, že tento môj bude bojovať a vráti sa k nám na jazero aj budúci rok.

The post Rybárik riečny (Alcedo Atthis) appeared first on Fotograf Martin Hesko.