Kulík a búrka

Kulík riečny je asi 15 cm dlhý, podstatne menší než Kulík piesočný. Nemá pásku cez oko, zobák je čierny, okolo oka má žltý krúžok a nohy má žlto šedej farby. Za letu nemá na krídlach biely pruh, ako príbuzný Kulík piesočný a Kulík morský. Pobehujú veľmi rýchlo. Ich telo sa pritom pohybuje trhavo a pohojdáva sa. Cez poludnie väčšinou odpočívajú a pritom stoja na jednej nohe a keď sa chcú pohnúť len kúsok tak skáču po jednej nohe. Keď vzlietnu počujeme melodické volanie. Kulík riečny pláva len v krajnom prípade.

Dosť bolo teórie, poďme k príbehu. Keď som na jednej prechádzke zbadal jedného kulíka, veľmi som sa potešil. Prešiel som sa po dosť dlhej kamennej pláži a našiel som ich tam celkom dosť. Misia na najbližšie fotenie bola jasná.

Vybral som sa teda v piatok poobede na vytipované miesto. Hneď pri príchode ma prekvapil Chvakoš nočný, ktorého som tam vôbec nečakal. Kým som ale stihol vytiahnuť fotoaparát, zdvihol sa zo zeme a uletel. Hovorím si, nevadí, zatiaľ mám všetko pred sebou. Slnko hrialo, bolo asi okolo 30°C.

Pred objektív mi priletel prvý kulík a hneď po ňom priletel ďalší. Celé fotenie som si neužil ani pol hodinu, a začalo popŕchať, no a keď som videl ten blížiaci sa čierny mrak, vedel som, že to nebude len prehánka. Na okolo nikde nikoho, ničoho – žiadna strecha. Tak som teda „s radosťou“ pobalil všetky veci a začalo krásne liať. Tak som sa prikryl aspoň s karimatkou, keďže som samozrejme pršiplášť nechal doma. Blesky šľahali okolo, búrka bola rovno nado mnou – veľká radosť. Tento lejak trval asi 45 minút (áno, 45 minút som strávil v búrke pod karimatkou).

Po búrke bolo slnko už tesne pred západom, pri kulíkoch ani štipka pekného svetla. Tak som sa celý šťastný pobral domov, asi s 10 fotkami kulíka. Na fotke nižšie je vidieť ako to vyzeralo po búrke – na ceste v diaľke je ešte opar. Určite to nebola moja najšťastnejšia návšteva kulíkov, ale už k nim plánujem ďalšiu cestu 🙂