BYSTRÁ

ROHÁČE

The post Letné Západné Tatry appeared first on Fotograf Martin Hesko.

SUCHÝ

Začíname okolo obeda v Nezbudskej Lúčke, kde nechávame na parkovisku auto. Stúpame strmým kopcom okolo starého hradu s výhľadom na slávnu cestu pod Strečnom. So stúpajúcimi metrami cítiť silnejúci vietor, ktorý na hrebeni ukazuje svoju plnú silu. Mráz sa dostáva pod všetky vrstvy oblečenia. Tesne pred zotmením prichádzame na vyhriatu Chatu pod Suchým, kde máme rezervované ubytovanie na noc. Po dvoch pivkách ideme spať, na chate sa o 22hej elektrika vypína. V srdci hôr pozorujeme ešte cez okno výhľady na tmavý les. 

Skoro ráno vstávame, dávame rýchle raňajky s teplým čajom a vyrážame. Včera napadlo asi 30cm nového snehu, vietor ho na niektoré miesta nafúkal dvojnásobok. Na Suchý vedie prešliapaný chodník, niekto išiel pred nami ráno ešte skôr. Cestou hore na Suchý sa šmýka, pod vrstvou snehu je ľad, ktorý nás poriadne vytrápi. Problém ale nastáva, keď chceme ísť zo Suchého ďalej, no ďalšia cesta prešliapaná nie je. Na Malý Kriváň to vyzerá všelijako a nikto z nás tú cestu nešiel ani v lete, nie ešte v zime, keď je chodník pod snehom. Na to si netrúfame, no keďže sa nechceme vracať po tej istej ceste späť, vyberáme si cestu na Chatu pod Kľačianskou Magurou. Tam chodník taktiež nevedie žiadny, ale podľa gpska si trúfame. Snehu niekedy vyše pása, párkrát to vyzerá na hlboký les a žiadnu cestu. Šliapanie takéhoto chodníka začína byť pekne náročné. Našťastie nás dohnali ďalší turisti, s ktorými sa na čele postupne striedame. Tesne pred chatou nám ide oproti ďalšia skupina turistov, takže ďalšie vyrábanie chodníka nebude našťastie potrebné. Po tme prichádzame do Vrútok, odkiaľ berieme vlak do Nezbudskej Lúčky, kde parkujeme auto a po dvoch dňoch sa vysilení poberáme domov. Bolo to náročné, ale také zážitky sa pamätajú na dlho.     

BARANEC

Na Baranec som sa vybral v polovičke februára po svadbe, ktorú som fotil v Tatranskej Lomnici. Vyrážal som skoro ráno, pretože na Baranci som ešte nebol, nevedel som, čo ma čaká. Tentokrát som išiel sám, počasie sa ukazovalo nádherne, vyzerá to na parádny deň! Na dolniakoch už je po snehu, no na kopcoch to vyzerá stále veľmi dobre. Auto parkujem na parkovisku v Žiari. Cez Holý vrch stúpam smerom na hrebeň. Obloha je jasná a výhľady nádherné. Postupne sa dostávam na Baranec, po ceste som nevidel živej duše. Asi preto, že je pondelok. Na Baranci premýšľam ako ďalej, bola by škoda vrátiť sa po tej istej ceste naspäť dolu, čas mám dobrý, preto zostupujem na Žiarske sedlo a okolo Žiarskej chaty kráčam naspäť k autu. Na parkovisku stretám dvoch turistov, ktorí zmeškali autobus na vlakovú stanicu, kde ich čakal vlak do Trnavy. Keďže tam mám namierené aj ja, spájame sily a aspoň mi bude cestou domov veselšie. 

GPX na Strave

The post Zimné klasiky appeared first on Fotograf Martin Hesko.

VLČINEC

O tomto kopci som už na webe raz písal. S kamošom Matúšom naň chodíme už skoro pravidelne, v predstave s nejakými podmienkami, no počasie máva zatiaľ vždy opačný názor. Tentokrát to nebolo inak. Slniečko síce vyšlo, no čakali sme v doline hmlu a aspoň jeden obláčik na spestrenie fotografie. Hmla žiadna a obloha jasná ako nikdy. Nevadí, prídeme aj nabudúce. 

STRÁŽOV

Na Strážove som doteraz ešte nebol, tak som si ho vyhladol v strede jari. Keďže mám voľný čas len v týždni, cez víkendy fotím svadby, žiadneho parťáka sa mi zohnať narýchlo nepodarilo. Vyrážam z Čičmian po obede a dávam si okruh cez Čierny vrch, so západom slnka na Strážove. Lesom nachádzam ešte kúsky snehu, ktoré tu po zime zostali. Po celý čas mám nad hlavou krásnu oblohu so zopár mrakmi, no v momente ako prichádzam na vrchol, obloha sa zaťahuje a zo západu pomaly nič nie je. Už sa mi to stáva nejak príliš často, že mi podmienky nevychádzajú podľa predstáv. Nevadí, zážitky stále nádherné. 

VEĽKÝ MANÍN

Na Manín sa s partiou vydávame začiatkom jesene. Vyrážame z dedinky Záskalie skoro ráno, chceli by sme chytiť v doline hmlu. Počasie má presne opačný názor, hmla žiadna, východ slnka taktiež žiadny. Len tmavá zatiahnutá obloha. Keď sa to chystáme zabaliť, cez slnko sa začnú predierať lúče. Neveríme vlastným očiam, čo sa to na oblohe deje. Slnečné lúče ako reflektory svietia do doliny a s pohybom oblakov sa pohybujú po celej doline ako na rockovom koncerte. Ranné vstávanie teda nebolo zbytočné a príroda nám dopriala naozaj krásne divadlo.   

VÁPENNÁ (ROŠTÚN)

Sezónu som ukončil v Malých Karpatoch na vrchu Vápenná, prezývanom aj Roštún. Vyrážal som skoro ráno po tme, po zelenej značke, aby som stihol východ. Nebol som jediný, na vrchole ma dobehli ďalší dvaja turisti. Hmlu sa mi chytiť opäť nepodarilo, tá bola len kdesi v diaľke, obloha bola úplne čistá, tak teda robím pár dokumentačných fotiek a poberám sa dolu, naspäť k počítaču – k svadobným fotkám. 

The post Letná turistika v Strážovských vrchoch appeared first on Fotograf Martin Hesko.

HREBIENOK

V Tatrách sme sa spolu s Power studio, ocitli začiatkom roka na pracovnej ceste. Jeden deň sme mali voľnejší a hore veru snehu nechýbalo, vybrali sme sa na turistami obľúbený Hrebienok. Počasie bolo hmlisté, slnko nikde, čo mi k týmto fotkám celkom aj pasuje.

VÁPEČ

Na Vápeč som sa vybral uź po niekoľkýkrát. Je to pomerne dostupný kopec, hodinu autom po diaľnici + hodinu hore na kopec a západ, ktorý nikdy neomrzí. Snehu už pomaly ubúdalo, hore predsa len ešte niečo zostalo, na dolniakoch v okolí Trnavy sme už v tomto období mali pomaly jar. Vápeč je pomerne ľahko dostupný kopec so začiatkom v dedinke Horná Poruba. Trasa je nenáročná, no mierne stúpania niekedy vedia potrápiť aj zdatnejších jedincov. Mne počasie celkom doprialo a odnášam si ďalšie zimné fotografie, no hlavne krásne spomienky.  

VLČINEC

Na tento menej známy vrchol sme spolu s Matúšom vyrazili už po niekoľkýkrát. Je to kopec, ktorý sa nachádza nad Hornou Porubou, priamo oproti nemu leží Vápeč, o ktorom som písal vyššie. Na tento vrchol sa dá dostať do polhodinky z dediny Iliavka. Počasie nám ale zasa vôbec neprialo, ráno po tme bola ešte aká taká viditeľnosť, ale ako sa začalo rozvidnievať, celú dolinu zaliala hmla a viditeľnosť nebola pomaly žiadna. Aj také veci sa pri fotení stávajú, a tak si na zimné fotografie z tohto kopca budem musieť ešte počkať.     

The post Snehu málo, času ešte menej appeared first on Fotograf Martin Hesko.

VEĽKÝ MANÍN

Budík zvoní krátko pred 4:00h, samozrejme ho ignorujem a zaspávam. Na dohodnutý čas 4:20h volá Matúš, kde som a ja z vyhriatej postele odpovedám, že predsa na ceste. Našťastie sklz nie je veľký a krátko po 5:30h počítame prvé kroky smerom na vrchol s názvom Veľký Manín. Po ceste míňame prvé výhľadové miesto a po krátkej prestávke pokračujeme na plánovanú vyhliadku. Na miesto prichádzame asi 15min pred východom slnka a netrpezlivo sledujeme, či sa ranné lúče prederú cez hustú oblačnosť. Slnko sa ukáže až neskôr, a tak sme úplne prvé lúče nevideli. Napriek tomu je ten ranný výhľad na nezaplatenie. Po skorom rannom fototermíne nádhernej krajiny sa vraciame späť do lesa, kde hľadáme detaily a nové miesta. Na lúkách pod vrcholom stretáme stádo oviec, ktoré taktiež nenechávame bez povšimnutia a za jemného mrholenia im venujeme nemalú pozornosť.

Súľovské skaly

Po minuloročnej jeseni, keď som Súľovské skaly navštívil prvý krát, o čom som napísal aj článok, som si povedal, že to bude moja ďalšia jesenná destinácia. Predpoveď počasia naznačovala tvorbu dokonalej prízemnej hmly. Keďže som ale nešiel s partiou fotografov, musel som byť tolerantnejší na skoré vstávanie a výjazd sme naplánovali na 7.00h. Víkend po zmene času, slnko vychádza ešte aj o hodinu skôr, takže skoré vstávanie neprichádzalo v úvahu. Hmlu sme ale stihli na počudovanie celkom dobre. Prvé fotky robím krátko pred 10:00h a v hľadáčiku to vyzerá celkom dobre! Vzhľadom na novembrový dátum som už vytiahol termo oblečenie, ktoré ale po pár minútach v lese vyzliekam, pretože teplota behom dňa stúpa tesne pod 20°C. Tentokrát nás ale čaká turistika s dĺžkou niečo pod 20 km, takže sa na výhľadoch zbytočne nezdržujeme a pokračujeme smerom na vrch Kečka. Na vrchu s výškou 822 mnm dávame malý obed a ďalej zostupujeme na Sedlo Patúch. Tu sa rozhodujeme navštíviť ešte Stratený Budzogáň, z ktorého stúpame na vrchol Žibrid, čo je aj ciel našej cesty. Ako nás ale hmla obchádza po celý deň, k večeru Súľovskú dolinu zaleje tak, že zo samotného vrcholu na ňu poriadne ani nevidno. Teplota ale začína rýchlo klesať a s ňou aj my smerom k autu.

The post 2 tipy na jesenné Strážovské vrchy appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Začiatkom októbra som cestoval z Liptovského Mikuláša a nestačil som sa čudovať, ako krásne sú tam zafarbené lesy a hory. Predpokladal som, že k nám, do nižšej nadmorskej výšky, to dorazí taktiež už o pár dní, a preto som neváhal a naplánoval si výjazd do Súľova v Strážovských vrchoch. Dátum v polovičke októbra som až tak šťastne neodhadol, keďže v obci resp. priamo v Súľovských skalách sa konal tradičný beh a lesy boli preto plné ľudí. Počasie na beh ideálne, mierne pod mrakom, ale fotkám by trošku viac slnka určite prospelo.

Omšenie

Cestou domov zo Súľovských vrchov som mal naplánovanú zastávku pri západe slnka na Omšenskej Babe (668mnm). Z dediny Omšenie vedie neznačkovaná cesta k červenej značke, po ktorej sa chvíľu kráča, a potom sa zasa odbočí na nenápadný neznačený chodník priamo na vrchol nad dedinou, na ktorom je umiestnený veľký kríž. Slnko začínalo pomaly zapadať a my sme trochu blúdili. Už som myslel, že to ani nestihneme, keď sme v tej najlepšej chvíli dorazili na vrchol, kde som okamžite rozložil statív a začal cvakať. Zapadajúce slnko neskutočne dofarbilo už beztak farebné stromy. Perfektný výhľad – odporúčam.

Siná

Vrchol Siná (1560mnm) je menej známy vrchol v Nízkych Tatrách, na ktorý sme sa s partiou vybrali asi v polovičke jesene. Štartovali sme ráno ešte skoro za tmy a na oblohe už bolo vidno, že to zrovna slnečný deň nebude. Autobusom sa presúvame k Demänovskej jaskyni slobody, kde na žltej značke začíname našu púť. Prvá tretina stúpania je prevažne v lese, z ktorého vychádzame za mierneho dažďa a ja z pocitov na výhľad neviem či sa tešiť alebo plakať. Nádherná príroda a vydrancovaný Národný park Nízke Tatry, v ktorom neustále prebieha ťažba dreva. Ihneď si spomínam na iniciatívu My sme les a vidím, o čom asi hovoria.

Pomaly kráčame ďalej a dážď sa stupňuje. Na pár desiatok minút sa skrývame v hustejšom lese a prečkávame najväčší lejak. Vždy si nosím do hôr pršiplášť, počas túr som ho potreboval naozaj minimum krát, no nenechal som ho dnes doma? Dážď konečne ustáva a my po žltej značke pokračujeme ďalej. Stúpame a dážď po pár minútach úplne ustáva. Zo zeme sa začínajú vyparovať malé oblaky, ktoré fotkám dodávajú pravú horskú atmosféru a mne konečne prestáva chýbať vytúžené slnko. Na otvorených priestranstvách sa stupňuje chladný vietor, ktorý pri našom príchode na samotný vrchol je už dosť silný a studený. Robím zopár fotiek a schádzame nižšie do závetria, kde si dávame niečo malé pod zub. Dolu v Demänovskej doline dávame ešte kávu a pomaly sa autobusom vraciame späť na chatu k perfektnému vyhriatemu krbu.

The post Cestovanie pestrofarebným slovenskom appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Plný adrenalínu a nadšenia z možného stretnutia s medveďom vstávame o pol tretej ráno a odchádzame na Maťove nové vyhliadnuté miesto blízko Smokovca. Je ním veľká lúka, na ktorú v tichosti prichádzame po lesnej ceste. V Smokovci sme obchádzali zopár prekotených kontajnerov, popri lesnej ceste vidíme pováľanú trávu, ale medveď stále nikde. Na lúke sa rozdeľujeme, každý z nás ide na iné miesto aby sme si zvýšili šance na úspech. Môžem napísať, keď som odchádzal od chalanov, nebolo mi všetko jedno. V myšlienkach som mal stále tie poprekacované kontajnery, pováľanú trávu a maliništá. Sadám si do vysokej trávy na okraji lesa s celkom dobrým výhľadom na lúku. Pomaly sa rozvidnieva, ale na lúke okrem jednej srnky, zopár laní nie je nič. Obavy boli zbytočné, medveď tu opäť nie je. Po neúspešnom ráne v „love“ na medveďa sa ideme prejsť ešte miestnymi lesmi a obzeráme zopár lúk. Do cesty sa nám z nenazdajky priplietli dve lane a tie naše dnešné ráno uzatvárajú. Počas dňa si čas vypĺňame krátkym výletom do neďalekej Bachledovej doliny, kde s úžasom sledujem, ako dokážu byť Tatry preplnené stovkami ľudí.

Posledný pokus

Matej mal večer už iné povinnosti, a preto nám poradil nejaké miesta, na ktoré sme sa pobrali už len v trojici – Matúš, Majo a ja. Na miesto prichádzame relatívne skoro, tesne po piatej hodine. Slnko je ešte veľmi horúce a my sa opäť rozdeľujeme, každý si berie inú lúku. Sme od seba vzdialený na desiatky, s Matúšom možno až na stovky metrov. Po usadení komunikujeme pomocou smsiek a píšeme si kto čo vidí. Majo nič, Matúš nič, ja tak isto nič. Vybral som si malú lúčku tesne za vyasfaltovaním chodníkom, ktorý lúku delil asi 5 metrov široký pás kríkov, čo sa neskôr ukázalo ako nie práve najrozumnejšie riešenie. Spolu s postupným ochladzovaním sa mi za chrbtom začínajú viac a viac premávať cyklisti, bežci a rôzni turisti. Horúce júlové slnko sa začína schovávať za Tatranské končiare a zver v hore sa začína prebúdzať. Mne na malej lúčke vychádza jedna mladá srna, ktorú si môžem pekne nafotiť aj doma, a preto volím kompozíciu spolu s Tatranskými štítmi. Tá sa ale dlho nezdrží a mizne v hustom lese, kde chvíľu na to zaznamenávam pohyb. Rozoznávam niečo väčšie, asi to bude laň. Vychádza vo vysokej tráve na kraji lúky spolu s mladým. Čakal som, že postupne prejdú hlbšie do stredu lúky, no nestalo sa. Prichádzajú za nimi ďalšie kusy jelenej zveri medzi ktorými pozorujem aj jedného jeleňa. Ako som ale kúsok vyššie písal, že moje miesto nebolo zvolené najšťastnejšie, tu prichádza ten moment prečo. Matúš na svojom mieste nemal nič a šiel sa prejsť. Po ceste stretol cyklistu a čo náhoda nechcela, stretli sa rovno za mojim chrbtom. Matúš vedel, že tam niečo mám a snažil sa cyklistu utíšiť, ale neúspešne. Jeleň nebol na lúke ani 10 sekúnd, keď ich započul a s celým svojim stádom sa pobral naspäť do hustého lesa. So slovníkom hulváta sa balím a z lúky už skoro za tmy odchádzame naspäť na chatu. Slnko bolo počas dňa naozaj veľmi horúce, mierne ma pripieklo a večer mi išlo roztrhnúť hlavu a z toho dôvodu sme posledné ráno samozrejme zaspali a pobrali sa domov.

The post Divočina Vysokých Tatier appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Trebichava

O tejto dedinke som počul prvýkrát, keď sme ju navštívili. Je to posledná dedina smerom od Trenčína, za ňou sú už len husté lesy. Keď sme z kopca dorazili naspäť k autu, dostali sme chuť na pivo. Išli sme sa prejsť s nádejou, že nájdeme miestne pohostinstvo. Veď v každej dedine musí byť poriadny šenk, sme si mysleli. Z omylu nás vyviedol pán, prvý človek, ktorého sme v dedine stretli, že tam žiadny šenk už dlhé roky nie je, pretože dedina už má len zopár posledných obyvateľov a aj on tam je len momentálne na chate. Údaj z wikipedie hovorí o posledných 37 obyvateľoch obce. Na naše prekvapenie nás spomínaný pán pozýva k sebe do dvora a ponúka nám zopár lahodných, orosených pív. S vďačnosťou sa lúčime a mierime na cestu domov, počas ktorej sa zastavujeme ešte na jednom mieste a kocháme sa neuveriteľným výhľadom na hviezdy.

The post Kňaží stôl appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Zázrak sa nekoná. Som na Čiernej skale, kde fúka tak silný vietor, že musím pridržiavať statív s fotoaparátom aby ho nesfúklo. Hmla je tak hustá, že vidím sotva na zopár metrov. Opäť fotím len zopár fotiek a schádzam nižšie do závetria a poberám sa pomaly naspäť k autu s myšlienkou, že sa sem musím niekedy ešte určite vrátiť.

„Zimný“ reparát

Po jesennom výjazde prešli asi dva mesiace a s chalanmi (Majo, Matúš) sme sa bavili, že by sme cez sviatky mohli niekam vyraziť. Padajú prvé návrhy a ja sa snažím presadiť ten môj. Východ slnka na Čiernej skale v Malých Karpatoch. Podarilo sa Vyrážame skoro ráno – približne o 4:00h. Na ceste nás miestami potrápi nenápadná poľadovica, no po snehu ani stopy. Pravdupovediac sme ho ani neočakávali, pretože široko ďaleko žiaden nebol. Auto nechávame kúsok pod kopcom a výražame. Tmavým lesom šliapeme k prvému výhľadu. Z prvého pohľadu ho nespoznávam, pribudol tam kríž, ktorý tam pred dvoma mesiacmi nebol. To je paráda, hovorím si. Nočná obloha by bola odtiaľ na fotke pekná, no kríž nad dedinou tomu dodá úplne iný rozmer. Nezdržiavame sa príliš dlho, čas je neúprosný a slnko o chvíľu vychádza. Krátko po 7:00h. sa ocitáme na samotnom vrchole, rozostavujeme sa a čakáme na ten každodenný zázrak – východ slnka. Pod nami sa rozprestiera krajina zaliata jemným oparom, do ktorého sa o pár minút opiera jemné vychádzajúce slnko spoza horizontu.

Keď je slnko už príliš vysoko a začína vytvárať ostré tiene, balíme sa a poberáme sa naspäť k autu. Tentokrát bol výjazd trošku úspešnejší aj keď škoda, že bez snehu. Túra je nenáročná, a tak určite odporúčam tento krásny kraj Slovenska navštíviť

The post Jesenno-zimná Čierna skala appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Počas celého výstupu na Baníkov prevládala jasná obloha, nobjavil sa ani jeden menší mrak, a tak som počas celej cesty mal na 16-35/2.8 nasadený CPL filter, s ktorým sú nafotené všetky fotky v tomto článku. Na kopci bolo trošku viac ľudí ako som očakával, no mohol za to predĺžený víkend. Po ceste hore sme stretli len minimum ľudí. Viac už nechám rozprávať fotografie…

The post Bolestivý Baníkov appeared first on Fotograf Martin Hesko.