Hneď po príchode do Bobrovca sme sa ubytovali na chate a následne vyštartovali na prvú turistiku. Počasie nám moc neprialo, radar ukazoval časté zrážky, no napriek tomu sme si za cieľ vybrali Chatu pod Náružím. Radar neklamal, po ceste nám skoro stále mrholilo, no turistika v každom počasí je niečím zaujímavá a krásna. Na Chatu pod Náružím sme dorazili úspešne asi o 16:00hod., nechali sme preschnúť najviac mokré veci a pomaly sme sa vybrali cestou naspäť do Bobrovca. Nebola by to naša túra, keby sme nepoblúdili. Našťastie nebolo to také vážne a do pol hodiny sme boli na správnej ceste. Po ceste domov, už skoro po tme sme stretli asi tri salamandry škvrnité, no vzhľadom na to, že boli v lese, kde bola už skoro tma, fotenie neprichádzalo do úvahy. Po ceste domov sme na jednej lúke nastavili fotopascu, či sa nám za jednu noc nepodarí na ňu niečo cvaknúť.

Na druhý deň bol budík nastavený na 5:00hod. Samozrejme nevstal nikto a budík sa presunul na 9:00hod. Ani by to tak nevadilo, keby nemáme naplánovaný najťažší a najdlhší výstup z celého výletu na vrch Baníkov, no napriek neskorému vstávaniu sme sa rozhodli ísť. Po ceste sme vzali fotopascu, ktorú sme tam večer nastavili, no žiaľ, bola prázdna, nenafotila nič, no našťastie ju ani nikto nevzal. Pascu sme zbalili a pokračovali smer Baníkov. Celú cestu na vrchol sme išli popri potoku, a tak fotiť bolo stále čo, no zver sa nám neukázala žiadna, až na jedného jediného svišťa na samom Baníkove, ale za tým sa chcelo utekať len Matúšovi. Cesta na Baníkov bola cez dolinu a následne bolo potrebné šlapanie na samý vrchol, ktoré bolo plné krásnych výhľadov. Spoločnú fotku sme na Baníkove spravili asi o 16:00hod. no nakoľko bola pred nami ešte dosť dlhá cesta do Bobrovca, museli sme sa pobrať smerom dolu na Žiarsku chatu a odtiaľ do Bobrovca. Nebola by to naša túra, keby sme sa nevracali domov po tme. Našťastie Matúš tam nebol prvý krát a zaviedol nás po správnej ceste. Po príchode do Bobrovca sme na prvej lúke rozložili statívy a fotili sme oblohu posiatu hviezdami, dokonca bola voľným okom viditeľná aj mliečna dráha.

Tretí deň nám nevyšiel podľa predstáv, keďže od rána výdatne pršalo, tak sme sa rozhodli Bobrovec opustiť a zamieriť smerom domov. Po ceste sa však vyjasnilo, a tak sme si dali zastávku v Nitre. Rozhodli sme sa pozrieť si ešte vysielač Zobor, na ktorom je krásny výhľad na Nitru a široké okolie. Bolo to príjemné ukončenie akcie…

The post Septembrové Západné Tatry appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Pondelok

Vo štvorici (Matúš, Ivan, Paťo, ja) sme vyrazili v pondelok (27.8.) ráno vlakom z Leopoldova do Vrútok a odtiaľ do Turčianskych Teplíc. Samozrejme už prvé hodiny sa nezaobišli bez komplikácii, vlak do Vrútok nabral po ceste meškanie a nasledujúci prípoj sme nestihli, a tak sme museli 2 hodiny čakať na ďalší spoj. Úspešne sme dorazili do Turčianskych Teplíc a vydali sme sa po značke smerom do hôr (cieľ: Kráľova studňa). Po ceste v dedinke za Turč. Teplicami sme na jednom políčku stretli konský záprah, ktorý bol našim prvým väčším fotoobjektom. Pokračovali sme hore po značke, kochajúc sa krásnou prírodou na okolo, až sme sa dostali do takej eufórie, že sme sa stratili. Nevadí. Prešli sme pekný kúsok cez les, bez značky, prudké stúpania a klesania, až sme sa báli o svoj život, ale napokon sme akosi tú značku našli. Pokračovali sme ďalej, no zablúdili sme aj po druhý krát po nevšimnutí si značky, ktorá bola v zeline. Stratili sme veľa hodín a síl blúdením, hneď v prvý deň, na útulňu sme prišli po tme okolo 21:00.

Utorok

Skoro ráno vstávame na východ slnka. Vychádzame na najbližší kopec, no len o chlp stíhame východ slnka. Pofotili sme krásne scenérie v okolí a vyhladnutí sme sa vrátili späť dolu do luxusne vybavenej útulne (luxusne rozumej, bez vody, elektriny, ale s pieckou, postelami, matracmi a rôznymi surovinami na varenie!) kde si Matúš s Paťom uvarili polievočku a ja s Ivanom sme opiekli špekačky. luxus
Najedení sme sa vydali hore na Ostredok (najvyšší vrch Veľkej Fatry). Cestou sme sa kochali nádhernými výhľadmi a karty sa pomaly plnili. Chrbtice sme už pomaly prestávali cítiť kvôli 20 kilovým batohom na chrbte, slnko pieklo, ale s úsmevom sme prášili na vrchol.
Z Ostredku sme sa potrebovali dostať už len na chatu pod Borišovom. Tam sme úspešne dorazili pred západom slnka. Ivan s Matúšom mali ešte dostatok síl a vyšlapali si to hore na Borišov, odkiaľ fotili západ slnka. Paťo zatiaľ vybavil ubytovanie a ja som pozoroval okolie, keď mi zrazu od chrbta kričí český turista, či vidím toho jeleňa na protiľahlom kopci a veru, zbadal som. Rozostavil som statív, naštartoval fotoaparát a mohol som si vychutnať asi 15 minút nerušeného pozorovania krásneho jeleňa, aj keď síce dosť ďaleko (cez celú dolinu), ale bol to prvý jeleň, ktorého som videl v divočine.

Streda

Ráno sme po východe slnka vyrazili pohľadať nejakú zver. Žiaľ bez úspechu. Aby toho nebolo málo po ceste na Rakytov nám začalo mrholiť, no to sme prečkali s raňajkami pod stromami. Našťastie to bol jediný dážď, ktorý nás za tie 4 dni v horách postretol. Šlapali sme po žltej značke, no stále sme schádzali z kopca a to sa nám nezdalo. Zrazu sme zistili, že ideme po preznačkovanej trase, ktorá ale v mape preznačkovaná nebola. Našťastie nám okoloidúci cyklisti poradili, no zase sme poblúdili. Opäť sme stratili veľa času a síl. Dorazili sme pod Rakytov, kde sme zistili, že výšlap naňho asi už nezvládneme, zmrákalo sa, a tak sme ho obišli po žltej značke, s ktorou sme sa dostali až na Smrekovicu, kde sme prespali vo vojenskej zotavovni (hotel), konečne s elektrikou a sprchou.

Štvrtok

Ráno opäť skorí budíček, nafotili sme východ slnka, pekne sme sa pri švédskych stoloch naraňajkovali a plní síl sme sa po značke vydali smer cez Malino Brdo až na železničnú stanicu do Ružomberka.

Ďakujem chalanom za super výlet, aj keď som mal v pláne nafotiť viac divej zveri, tak super zážitky so super partiou to parádne vykompenzovali

The post Vo štvorici cez Veľkú Fatru appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Dosť bolo teórie, poďme k príbehu. Keď som na jednej prechádzke zbadal jedného kulíka, veľmi som sa potešil. Prešiel som sa po dosť dlhej kamennej pláži a našiel som ich tam celkom dosť. Misia na najbližšie fotenie bola jasná.

Vybral som sa teda v piatok poobede na vytipované miesto. Hneď pri príchode ma prekvapil Chvakoš nočný, ktorého som tam vôbec nečakal. Kým som ale stihol vytiahnuť fotoaparát, zdvihol sa zo zeme a uletel. Hovorím si, nevadí, zatiaľ mám všetko pred sebou. Slnko hrialo, bolo asi okolo 30°C.

Pred objektív mi priletel prvý kulík a hneď po ňom priletel ďalší. Celé fotenie som si neužil ani pol hodinu, a začalo popŕchať, no a keď som videl ten blížiaci sa čierny mrak, vedel som, že to nebude len prehánka. Na okolo nikde nikoho, ničoho – žiadna strecha. Tak som teda „s radosťou“ pobalil všetky veci a začalo krásne liať. Tak som sa prikryl aspoň s karimatkou, keďže som samozrejme pršiplášť nechal doma. Blesky šľahali okolo, búrka bola rovno nado mnou – veľká radosť. Tento lejak trval asi 45 minút (áno, 45 minút som strávil v búrke pod karimatkou).

Po búrke bolo slnko už tesne pred západom, pri kulíkoch ani štipka pekného svetla. Tak som sa celý šťastný pobral domov, asi s 10 fotkami kulíka. Na fotke nižšie je vidieť ako to vyzeralo po búrke – na ceste v diaľke je ešte opar. Určite to nebola moja najšťastnejšia návšteva kulíkov, ale už k nim plánujem ďalšiu cestu

The post Kulík a búrka appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Cestou domov som rozmýšľal čo si začnem cez víkend. Večer som sa rozhodol, že si dám ráno o 6 budíček a s prenosným fotokrytom pôjdem pozrieť na pole kde som v piatok poobede videl srnčiu zver.

Ráno bolo ťažké, ale vstal som. Zem bola našťastie primrznutá, a tak som mohol prísť skoro až k miestu na bicykli. Už za tmy, pri príchode na miesto som videl 4 kusy srnčej zvery, ktorá sa pásla samozrejme na mieste kde som chcel postaviť stan. Pomaly som sa blížil k miestu, samozrejme ma zacítili a utiekli. Našťastie len pár metrov. Rozložil som stan, sadol som dovnútra a čakanie sa mohlo začať. Srnčia sa začala schádzať pár metrov od môjho stanu za vedľajším kríkom.

Netrvalo dlho, zo stanu som vyšiel von a začal som sa k stádu plaziť. Pri mojom snažení sa vystriedali snáď všetky druhy počasia od sneženia, mrholenia až po ostré slnko, ktoré to všetko roztopilo a ja som skončil komplet celý vrátane fotoaparátu od blata.

Keď sa začalo rozvidnievať, natočil som aj nejaké videá (viac mojich videí nájdete v mojom profile na YouTube):

The post Srnčie ráno appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Hniezdi v nore dlhej až 1 m, ktorú si vyhrabáva v kolmých brehoch nad hladinou. Hniezdne lôžko je v komôrke na konci nory. Priemer otvoru býva 5 cm. Hniezdi 2 krát do roka, v apríli až v júli. Na hniezde sedia rodičia striedavo. Dosť už bolo ale životného štýlu, poďme k príbehu…

V jeden pracovný deň som si mojou obľúbenou cestou okolo nášho jazera vykračoval domov zo školy. Pamätám si presne, bolo to 19. októbra 2011, jesenné počasie, plechová obloha, vlhko, skoro tma. V hlave mi behali úlohy, ktoré musím po príchode domov spraviť. Vykračoval som si a počúval vtáčí spev, keď zrazu som jeden hlas nespoznal. Bolo to hlasité pískanie nad jazerom pí-pí-pííí. Zastavil som, podišiel som k jazeru bližšie, pozriem sa dolu a vidím krásny modrý drahokam, ktorý som dovtedy mal možnosť vidieť len na fotkách. Neveril som vlastným očiam. Sedel tam, pozeral som naňho, on na mňa a po chvíli uletel. Trvalo to asi 3 sekundy, ale akoby sa mi v tom čase zastavil život. K domu som to mal už iba pár desiatok metrov. Hneď som sa spýtal ľudí, čo bývajú najbližšie, či nespozorovali na jazere malého modrého vtáka, rybárika. Odpovede ma tešili. JE TAM! Bežal som domov, školský batoh som vymenil za fotobatoh a utekal som naspäť k jazeru. Moja prvá fotka rybárika resp. poriadny výrez z fotky vyzeral nasledovne:

Pri jazere som od tejto chvíle trávil všetok svoj voľný čas. Pozoroval som, rozmýšľal o fotogenickom mieste a dokumentoval. Jeseň bola v plnom prúde, stromy sfarbené do žlta. Odraz vo vode hral krásnu rolu. Hľadanie miesta bolo veľmi zložité keďže jazero sa nachádza v obývanej časti obce. Chodil som stále okolo, pozoroval a hľadal. Pár krát sa mi podarilo prísť aj na fotiteľnú vzdialenosť, ale stále to nebolo to, čo som od toho očakával.

Po 10 dňoch hľadania, som našiel aké – také miesto na fotenie. Do brehu som zapichol vetvičku, na ktorú by sa mohol usadiť. V sobotu ráno o 6 zvoní budíček. S veľkou ťažkosťou vstávam z vyhriatej postele do toho chladného počasia, ale hreje ma pocit, že by sa mohlo konečne niečo podariť. Prišiel som na miesto, postavil stan, „pohodlne“ som sa usadil a nastalo dlhé čakanie. Pomaly sa začalo rozvidnievať a nad jazerom sa začala tvoriť hustá hmla a tá ma veru moc netešila. Rybárik preletel pár krát okolo vetvičky, ale nesadol si. Už som myslel, že to na dnes zbalím, hmla bola stále dosť hustá, slnko žiadne, keď som zrazu začul trepot krídel pár metrov pred stanom. Pozriem cez hľadáčik a on sedel tam! Cvakol som raz, dva ale rachot uzávierky nestrpel a zdrhol. Nevadí. Bol som rád aj za tie dve fotky. Zajtra skúsim znova, povedal som si.

Skúsil som, ale veru, je to nevyspytateľný vták. Zrádzal ma každým preletom a sadnutím úplne inam, než som chcel. Nebolo to ľahké, ale tešil som sa každému bližšiemu stretnutiu. Oslovil som foto – kolegu Matúša, či sa nechce pridať, samozrejme neváhal. V jednu sobotu počasie vyzeralo nádejne, aj sa tak stalo. Predpoveď sa vydarila, ráno bolo slnečné a nezvyčajne na toto obdobie aj teplé. V stane sme ho čakali asi 4 hodiny, ale nedarilo sa. Náš modrý drahokam lietal veľmi málo a keď preletel, sadol ďaleko alebo vôbec. Matúš sa šiel prejsť okolo jazera, či ho niekde nenájde, a predsa našiel. Nachytal ho „na hruškách“ ako sa napcháva s rybkou, neďaleko nášho stanu.

V tomto období, pozorovania rybárika, ma postretla nepríjemná a každého fotografa nepotešujúca okolnosť. Technika zlyhala. Konkrétne samotné telo, starý, dobrý Canon 400D doslúžil pri fotení tohto krásneho a vzácneho druhu. Čas ma hnal, pretože som myslel, že rybárik čoskoro odletí, a tak som si musel požičať od rodičov peniaze a zadovážiť si nový stroj, Canon 600D. V jedno chladné sobotňajšie ráno som vstal, vzal nový stroj a šiel som si sadnúť na nové miesto, ktoré som si spravil v čase, keď som bol odstavený od techniky. Nečakal som, že sa niečo podarí z dôvodu chladného počasia, ale predsa. Podarilo sa. Keď priletel, dokonca dva krát, neveril som, že som ho konečne cvakol v takej blízkosti ako som si to od začiatku predstavoval. Presedel som tam celé doobedie a stále som čakal, že sa ešte niečo podarí, no nepodarilo sa. Nanešťastie ma rybárik o deň neskôr opustil. Predpokladám, že odletel niekam k tečúcej vode za potravou, pretože naše jazero začalo pomaly zamŕzať. Rybárikom sa koncom jesene začína najťažšie obdobie života, kvôli tuhej zime a nedostatku potravy. Mnoho z nich to žiaľ neprežije. Dúfam, že tento môj bude bojovať a vráti sa k nám na jazero aj budúci rok.

The post Rybárik riečny (Alcedo Atthis) appeared first on Fotograf Martin Hesko.