Začiatkom októbra som cestoval z Liptovského Mikuláša a nestačil som sa čudovať, ako krásne sú tam zafarbené lesy a hory. Predpokladal som, že k nám, do nižšej nadmorskej výšky, to dorazí taktiež už o pár dní, a preto som neváhal a naplánoval si výjazd do Súľova v Strážovských vrchoch. Dátum v polovičke októbra som až tak šťastne neodhadol, keďže v obci resp. priamo v Súľovských skalách sa konal tradičný beh a lesy boli preto plné ľudí. Počasie na beh ideálne, mierne pod mrakom, ale fotkám by trošku viac slnka určite prospelo.

Omšenie

Cestou domov zo Súľovských vrchov som mal naplánovanú zastávku pri západe slnka na Omšenskej Babe (668mnm). Z dediny Omšenie vedie neznačkovaná cesta k červenej značke, po ktorej sa chvíľu kráča, a potom sa zasa odbočí na nenápadný neznačený chodník priamo na vrchol nad dedinou, na ktorom je umiestnený veľký kríž. Slnko začínalo pomaly zapadať a my sme trochu blúdili. Už som myslel, že to ani nestihneme, keď sme v tej najlepšej chvíli dorazili na vrchol, kde som okamžite rozložil statív a začal cvakať. Zapadajúce slnko neskutočne dofarbilo už beztak farebné stromy. Perfektný výhľad – odporúčam.

Siná

Vrchol Siná (1560mnm) je menej známy vrchol v Nízkych Tatrách, na ktorý sme sa s partiou vybrali asi v polovičke jesene. Štartovali sme ráno ešte skoro za tmy a na oblohe už bolo vidno, že to zrovna slnečný deň nebude. Autobusom sa presúvame k Demänovskej jaskyni slobody, kde na žltej značke začíname našu púť. Prvá tretina stúpania je prevažne v lese, z ktorého vychádzame za mierneho dažďa a ja z pocitov na výhľad neviem či sa tešiť alebo plakať. Nádherná príroda a vydrancovaný Národný park Nízke Tatry, v ktorom neustále prebieha ťažba dreva. Ihneď si spomínam na iniciatívu My sme les a vidím, o čom asi hovoria.

Pomaly kráčame ďalej a dážď sa stupňuje. Na pár desiatok minút sa skrývame v hustejšom lese a prečkávame najväčší lejak. Vždy si nosím do hôr pršiplášť, počas túr som ho potreboval naozaj minimum krát, no nenechal som ho dnes doma? Dážď konečne ustáva a my po žltej značke pokračujeme ďalej. Stúpame a dážď po pár minútach úplne ustáva. Zo zeme sa začínajú vyparovať malé oblaky, ktoré fotkám dodávajú pravú horskú atmosféru a mne konečne prestáva chýbať vytúžené slnko. Na otvorených priestranstvách sa stupňuje chladný vietor, ktorý pri našom príchode na samotný vrchol je už dosť silný a studený. Robím zopár fotiek a schádzame nižšie do závetria, kde si dávame niečo malé pod zub. Dolu v Demänovskej doline dávame ešte kávu a pomaly sa autobusom vraciame späť na chatu k perfektnému vyhriatemu krbu.

The post Cestovanie pestrofarebným slovenskom appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Trebichava

O tejto dedinke som počul prvýkrát, keď sme ju navštívili. Je to posledná dedina smerom od Trenčína, za ňou sú už len husté lesy. Keď sme z kopca dorazili naspäť k autu, dostali sme chuť na pivo. Išli sme sa prejsť s nádejou, že nájdeme miestne pohostinstvo. Veď v každej dedine musí byť poriadny šenk, sme si mysleli. Z omylu nás vyviedol pán, prvý človek, ktorého sme v dedine stretli, že tam žiadny šenk už dlhé roky nie je, pretože dedina už má len zopár posledných obyvateľov a aj on tam je len momentálne na chate. Údaj z wikipedie hovorí o posledných 37 obyvateľoch obce. Na naše prekvapenie nás spomínaný pán pozýva k sebe do dvora a ponúka nám zopár lahodných, orosených pív. S vďačnosťou sa lúčime a mierime na cestu domov, počas ktorej sa zastavujeme ešte na jednom mieste a kocháme sa neuveriteľným výhľadom na hviezdy.

The post Kňaží stôl appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Zázrak sa nekoná. Som na Čiernej skale, kde fúka tak silný vietor, že musím pridržiavať statív s fotoaparátom aby ho nesfúklo. Hmla je tak hustá, že vidím sotva na zopár metrov. Opäť fotím len zopár fotiek a schádzam nižšie do závetria a poberám sa pomaly naspäť k autu s myšlienkou, že sa sem musím niekedy ešte určite vrátiť.

„Zimný“ reparát

Po jesennom výjazde prešli asi dva mesiace a s chalanmi (Majo, Matúš) sme sa bavili, že by sme cez sviatky mohli niekam vyraziť. Padajú prvé návrhy a ja sa snažím presadiť ten môj. Východ slnka na Čiernej skale v Malých Karpatoch. Podarilo sa Vyrážame skoro ráno – približne o 4:00h. Na ceste nás miestami potrápi nenápadná poľadovica, no po snehu ani stopy. Pravdupovediac sme ho ani neočakávali, pretože široko ďaleko žiaden nebol. Auto nechávame kúsok pod kopcom a výražame. Tmavým lesom šliapeme k prvému výhľadu. Z prvého pohľadu ho nespoznávam, pribudol tam kríž, ktorý tam pred dvoma mesiacmi nebol. To je paráda, hovorím si. Nočná obloha by bola odtiaľ na fotke pekná, no kríž nad dedinou tomu dodá úplne iný rozmer. Nezdržiavame sa príliš dlho, čas je neúprosný a slnko o chvíľu vychádza. Krátko po 7:00h. sa ocitáme na samotnom vrchole, rozostavujeme sa a čakáme na ten každodenný zázrak – východ slnka. Pod nami sa rozprestiera krajina zaliata jemným oparom, do ktorého sa o pár minút opiera jemné vychádzajúce slnko spoza horizontu.

Keď je slnko už príliš vysoko a začína vytvárať ostré tiene, balíme sa a poberáme sa naspäť k autu. Tentokrát bol výjazd trošku úspešnejší aj keď škoda, že bez snehu. Túra je nenáročná, a tak určite odporúčam tento krásny kraj Slovenska navštíviť

The post Jesenno-zimná Čierna skala appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Počas celého výstupu na Baníkov prevládala jasná obloha, nobjavil sa ani jeden menší mrak, a tak som počas celej cesty mal na 16-35/2.8 nasadený CPL filter, s ktorým sú nafotené všetky fotky v tomto článku. Na kopci bolo trošku viac ľudí ako som očakával, no mohol za to predĺžený víkend. Po ceste hore sme stretli len minimum ľudí. Viac už nechám rozprávať fotografie…

The post Bolestivý Baníkov appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Po minulom roku som do techniky pribalil aj dron, čo sa na Moldavských hraniciach ukázalo ako problém, no nakoniec sme to dokázali vyriešiť. Počas celého tripu som používal Canon 6D po väčšine s objektívmi Canon 16-35 a Canon 100-400. Rozpísal by som sa aj viac, no aktuálne pripravujeme film, v ktorom všetky zážitky budú snáď dostatočne opísané

Zo zákulisia

Celý album nájdeš na facebooku Liberta Tour

The post Na Liberte k Čiernemu moru appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Tento výjazd vymyslel Matúš, do partie sme pozvali ešte Erika a Maja. Večer, pár hodín pred odjazdom, si na internete vyhľadávam, kam to vlastne ráno ideme. Na webe veľa toho nie je, no čo som našiel, prekvapil ma samotný výstup na vrchol. Z rôznych fotiek a videí to vyzerá celkom náročná, dokonca neznačená trasa. Videá ukazujú, že sa treba šplhať po strmých skalách, preliezať rôzne tunely a podobne. K mojim obavám sa pridáva ešte aj počasie – sneh, mráz, SHMÚ predpovedá teplotu pod -15°C – výborne, bude zábava!

Ráno zvoní budík o 3:45h. Prebúdzam sa do trošku chladnejšej izby s vypnutým radiátorom aby som si pomaly zvykal na chlad. Raňajkujem, prezliekam sa, 4:40h zvoní telefón, Matúš s Erikom ma čakajú pred domom. Vyrážame ešte pre posledného člena výpravy – Maja. Hodinky ukazujú krátko po 5:00h a my už upaľujeme po diaľnici smer Považská Bystrica. Pri Beluši používame výjazd z diaľnice a dostávame sa do dedín, v ktorých je kúsok viac snehu ako u nás, no tiež to nie je to žiadna sláva. Po pár minútach prichádzame do centra dediny Podskalie a o malú chvíľu už parkujeme auto na kraji obce. Vyrážame smerom na vrchol, no vieme len toľko, že najprv sa musíme predrať nejakými kríkmi a dostaneme sa na chodník, ktorý vedie až hore. Ono by to bolo celkom jednoduché, keby nie je všade totálna tma. Pár desiatok minút blúdime, až to striháme skrz najhustejšie kríky smerom do kopca. Nejakým zázrakom sa nám darí prísť k spomínanému chodníku, ktorý vedie hore. Postupom času sa rozvidnieva a pod nami vidíme krásny chodník, dokonca s uvítacou tabuľou, ktorú nikto z nás štyroch v tej tme nezbadal. Výstup zatiaľ prebieha celkom pokojne, dokonca si ho užívam viac ako klasické trasy lesom, ktoré sú samozrejme tiež úžasné, ale niečim iným, takým svojským spôsobom. Prechádzame krátkym úzkym skalnatým tunelom, resp. „tunelčekom“, ani sa nenazdáme a sme hore! Toľko strachu, a pritom to bolo celkom vzrušujúce. Zimu necítim, mám na sebe 3-4 vrstvy oblečenia, postupne rozbaľujeme techniku, horizont sa začína sfarbovať do krásnych sýtych farieb – každú chvíľu spoza neho vykukne slnko. Tieto chvíle sú jedny z najkrajších, ktoré človek môže na horách zažiť. Keď sa noc strieda s dňom a opačne. Vychutnávame si nádherný výhľad, pri pohľade na tú krásu miestami zabúdam aj fotiť. Je to paráda.

Na fotenie krajiny nie som expert, tak ponúkam len „cvaky“, ktoré sa mi spomedzi všetkých páčili najviac. V druhej časti článku sa nachádza malé „behind the scenes“ alebo ako to celé prebiehalo vznikalo + na konci príspevku si môžeš pozrieť aj video z celého výjazdu (GoPro).

The post Mrazivý Podskalský Roháč appeared first on Fotograf Martin Hesko.