Vo štvorici cez Veľkú Fatru

Na začiatku prázdnin som si dal záväzok, že cez voľné dva mesiace, musím niekam minimálne na 3-4 dni vypadnúť s foťákom do hôr. Dlho netrvalo, s kolegom Matúšom sme pohľadali v kalendári dátum a prípravy sa mohli začať.

Pondelok

Vo štvorici (Matúš, Ivan, Paťo, ja) sme vyrazili v pondelok (27.8.) ráno vlakom z Leopoldova do Vrútok a odtiaľ do Turčianskych Teplíc. Samozrejme už prvé hodiny sa nezaobišli bez komplikácii, vlak do Vrútok nabral po ceste meškanie a nasledujúci prípoj sme nestihli, a tak sme museli 2 hodiny čakať na ďalší spoj. Úspešne sme dorazili do Turčianskych Teplíc a vydali sme sa po značke smerom do hôr (cieľ: Kráľova studňa). Po ceste v dedinke za Turč. Teplicami sme na jednom políčku stretli konský záprah, ktorý bol našim prvým väčším fotoobjektom. Pokračovali sme hore po značke, kochajúc sa krásnou prírodou na okolo, až sme sa dostali do takej eufórie, že sme sa stratili. Nevadí. Prešli sme pekný kúsok cez les, bez značky, prudké stúpania a klesania, až sme sa báli o svoj život, ale napokon sme akosi tú značku našli. Pokračovali sme ďalej, no zablúdili sme aj po druhý krát po nevšimnutí si značky, ktorá bola v zeline. Stratili sme veľa hodín a síl blúdením, hneď v prvý deň, na útulňu sme prišli po tme okolo 21:00.

Utorok

Skoro ráno vstávame na východ slnka. Vychádzame na najbližší kopec, no len o chlp stíhame východ slnka. Pofotili sme krásne scenérie v okolí a vyhladnutí sme sa vrátili späť dolu do luxusne vybavenej útulne (luxusne rozumej, bez vody, elektriny, ale s pieckou, postelami, matracmi a rôznymi surovinami na varenie!) kde si Matúš s Paťom uvarili polievočku a ja s Ivanom sme opiekli špekačky. luxus 🙂
Najedení sme sa vydali hore na Ostredok (najvyšší vrch Veľkej Fatry). Cestou sme sa kochali nádhernými výhľadmi a karty sa pomaly plnili. Chrbtice sme už pomaly prestávali cítiť kvôli 20 kilovým batohom na chrbte, slnko pieklo, ale s úsmevom sme prášili na vrchol.
Z Ostredku sme sa potrebovali dostať už len na chatu pod Borišovom. Tam sme úspešne dorazili pred západom slnka. Ivan s Matúšom mali ešte dostatok síl a vyšlapali si to hore na Borišov, odkiaľ fotili západ slnka. Paťo zatiaľ vybavil ubytovanie a ja som pozoroval okolie, keď mi zrazu od chrbta kričí český turista, či vidím toho jeleňa na protiľahlom kopci a veru, zbadal som. Rozostavil som statív, naštartoval fotoaparát a mohol som si vychutnať asi 15 minút nerušeného pozorovania krásneho jeleňa, aj keď síce dosť ďaleko (cez celú dolinu), ale bol to prvý jeleň, ktorého som videl v divočine.

Streda

Ráno sme po východe slnka vyrazili pohľadať nejakú zver. Žiaľ bez úspechu. Aby toho nebolo málo po ceste na Rakytov nám začalo mrholiť, no to sme prečkali s raňajkami pod stromami. Našťastie to bol jediný dážď, ktorý nás za tie 4 dni v horách postretol. Šlapali sme po žltej značke, no stále sme schádzali z kopca a to sa nám nezdalo. Zrazu sme zistili, že ideme po preznačkovanej trase, ktorá ale v mape preznačkovaná nebola. Našťastie nám okoloidúci cyklisti poradili, no zase sme poblúdili. Opäť sme stratili veľa času a síl. Dorazili sme pod Rakytov, kde sme zistili, že výšlap naňho asi už nezvládneme, zmrákalo sa, a tak sme ho obišli po žltej značke, s ktorou sme sa dostali až na Smrekovicu, kde sme prespali vo vojenskej zotavovni (hotel), konečne s elektrikou a sprchou.

Štvrtok

Ráno opäť skorí budíček, nafotili sme východ slnka, pekne sme sa pri švédskych stoloch naraňajkovali a plní síl sme sa po značke vydali smer cez Malino Brdo až na železničnú stanicu do Ružomberka.