Plný adrenalínu a nadšenia z možného stretnutia s medveďom vstávame o pol tretej ráno a odchádzame na Maťove nové vyhliadnuté miesto blízko Smokovca. Je ním veľká lúka, na ktorú v tichosti prichádzame po lesnej ceste. V Smokovci sme obchádzali zopár prekotených kontajnerov, popri lesnej ceste vidíme pováľanú trávu, ale medveď stále nikde. Na lúke sa rozdeľujeme, každý z nás ide na iné miesto aby sme si zvýšili šance na úspech. Môžem napísať, keď som odchádzal od chalanov, nebolo mi všetko jedno. V myšlienkach som mal stále tie poprekacované kontajnery, pováľanú trávu a maliništá. Sadám si do vysokej trávy na okraji lesa s celkom dobrým výhľadom na lúku. Pomaly sa rozvidnieva, ale na lúke okrem jednej srnky, zopár laní nie je nič. Obavy boli zbytočné, medveď tu opäť nie je. Po neúspešnom ráne v „love“ na medveďa sa ideme prejsť ešte miestnymi lesmi a obzeráme zopár lúk. Do cesty sa nám z nenazdajky priplietli dve lane a tie naše dnešné ráno uzatvárajú. Počas dňa si čas vypĺňame krátkym výletom do neďalekej Bachledovej doliny, kde s úžasom sledujem, ako dokážu byť Tatry preplnené stovkami ľudí.

Posledný pokus

Matej mal večer už iné povinnosti, a preto nám poradil nejaké miesta, na ktoré sme sa pobrali už len v trojici – Matúš, Majo a ja. Na miesto prichádzame relatívne skoro, tesne po piatej hodine. Slnko je ešte veľmi horúce a my sa opäť rozdeľujeme, každý si berie inú lúku. Sme od seba vzdialený na desiatky, s Matúšom možno až na stovky metrov. Po usadení komunikujeme pomocou smsiek a píšeme si kto čo vidí. Majo nič, Matúš nič, ja tak isto nič. Vybral som si malú lúčku tesne za vyasfaltovaním chodníkom, ktorý lúku delil asi 5 metrov široký pás kríkov, čo sa neskôr ukázalo ako nie práve najrozumnejšie riešenie. Spolu s postupným ochladzovaním sa mi za chrbtom začínajú viac a viac premávať cyklisti, bežci a rôzni turisti. Horúce júlové slnko sa začína schovávať za Tatranské končiare a zver v hore sa začína prebúdzať. Mne na malej lúčke vychádza jedna mladá srna, ktorú si môžem pekne nafotiť aj doma, a preto volím kompozíciu spolu s Tatranskými štítmi. Tá sa ale dlho nezdrží a mizne v hustom lese, kde chvíľu na to zaznamenávam pohyb. Rozoznávam niečo väčšie, asi to bude laň. Vychádza vo vysokej tráve na kraji lúky spolu s mladým. Čakal som, že postupne prejdú hlbšie do stredu lúky, no nestalo sa. Prichádzajú za nimi ďalšie kusy jelenej zveri medzi ktorými pozorujem aj jedného jeleňa. Ako som ale kúsok vyššie písal, že moje miesto nebolo zvolené najšťastnejšie, tu prichádza ten moment prečo. Matúš na svojom mieste nemal nič a šiel sa prejsť. Po ceste stretol cyklistu a čo náhoda nechcela, stretli sa rovno za mojim chrbtom. Matúš vedel, že tam niečo mám a snažil sa cyklistu utíšiť, ale neúspešne. Jeleň nebol na lúke ani 10 sekúnd, keď ich započul a s celým svojim stádom sa pobral naspäť do hustého lesa. So slovníkom hulváta sa balím a z lúky už skoro za tmy odchádzame naspäť na chatu. Slnko bolo počas dňa naozaj veľmi horúce, mierne ma pripieklo a večer mi išlo roztrhnúť hlavu a z toho dôvodu sme posledné ráno samozrejme zaspali a pobrali sa domov.

The post Divočina Vysokých Tatier appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Pri jednom večernom posedení som v diaľke zahliadol jednu mladú líšku. V tomto období sa už vyberajú samé a neskúsené na prechádzku, spoznávajú okolie a pokúšajú sa uloviť si svoju prvú potravu. Líška bola dosť ďaleko, o nejakú fotku som sa ani nepokúšal, bol teplý júlový večer a svetla bolo stále menej a menej. O pár minút za ňou pribehla ďalšia – asi súrodenec V ten večer mi hneď bolo jasné, kde strávim najbližšie dni počas východu a západu slnka.

Ráno, 3:00h, zvoní budík, s veľkými ťažkosťami vstávam z postele, pozriem von oknom, hviezdy nevidím, usudzujem, že je zamračené. No napriek tomu sa obliekam a vyrážam na pokosené pole. Cestou začínajú padať prvé kvapky dažďa, rozmýšľam, že to otočím naspäť domov, no myšlienkou na fotku mladej líšky stojacej uprostred dažďa som hnaný ďalej. Zaľahnem na karimatku pod vopred vytipovaný strom a čakám na prvé kúsky svetla. Začína sa pomaly rozvidnievať, nado mnou vidím husté mračná, myslím si, že dnes z toho nič nebude. Z trávy ale o chvíľu vychádza prvá líška a hneď za ňou druhá. Svetla je ale ešte stále veľmi málo, ISO 10 000, f5.6, časy pod 1/5s. Skúšam cvakať prvé fotky – všetko rozmazané. Postupom času začnem na pokosenom obilí pozorovať sýte červené svetlo. Obzriem sa za seba a pod hustými mrakmi vidím vychádzajúce slnko. Mračná sfarbili svetlo do neskutočných sýtych odtieňov červenej farby. Priznám sa, že také farby som ešte asi nikdy nevidel. Sýtosť a odtieň svetla sa menil asi každou minútou. Malo to len jeden háčik. Na poli boli už štyri mladé líšky, no ani jedna neprišla počas tohto nádherného divadla do pre mňa vhodnej blízkosti pred objektív. Zopár fotiek som ale nafotil, no spokojný samozrejme nie som. S pribúdajúcim svetlom slnko zašlo za hustejšie mraky a tie už presvietiť nedokázalo. So slnkom sa schovali aj líšky a ja som sa pomaly pobral domov.

Pripájam aj krátke video, ktoré som popri pozorovaniach líšok natočil.

The post Slnečné leto 2015 appeared first on Fotograf Martin Hesko.

Dnes som mal viac voľného času, tak som oprášil archív a prezrel nepretriedené fotky a našiel som medzi nimi aj zopár videí zo srnčej ruje z minulého roka. Pár som ich vybral, zaspomínal a dal do videa. Minuloročná srčia ruja bola úspešnosťou fotiek nie moc bohatá, no zážitkov bolo viac než dosť. Pár z nich, si môžete pozrieť vo videu…

The post Srnčia ruja 2012 appeared first on Fotograf Martin Hesko.