Tatranské zimné klasiky

Na začiatku roka som sa dostal do Tatier rovno dvakrát. Hneď 5. januára sme si s partiou vyrazili na dvojdňovku do Lúčanskej Malej Fatry. Cieľ nebol úplne jasný, jediné čo bolo isté, bola noc na Chate pod Suchým. Odtiaľ bol plán prejsť na Suchý a podľa podmienok niekam ďalej. Ďalším výjazdom bol výstup na Baranec, ktorý som si doprial po jednej februárovej svadbe v Tatrách.       

SUCHÝ

Začíname okolo obeda v Nezbudskej Lúčke, kde nechávame na parkovisku auto. Stúpame strmým kopcom okolo starého hradu s výhľadom na slávnu cestu pod Strečnom. So stúpajúcimi metrami cítiť silnejúci vietor, ktorý na hrebeni ukazuje svoju plnú silu. Mráz sa dostáva pod všetky vrstvy oblečenia. Tesne pred zotmením prichádzame na vyhriatu Chatu pod Suchým, kde máme rezervované ubytovanie na noc. Po dvoch pivkách ideme spať, na chate sa o 22hej elektrika vypína. V srdci hôr pozorujeme ešte cez okno výhľady na tmavý les. 

Skoro ráno vstávame, dávame rýchle raňajky s teplým čajom a vyrážame. Včera napadlo asi 30cm nového snehu, vietor ho na niektoré miesta nafúkal dvojnásobok. Na Suchý vedie prešliapaný chodník, niekto išiel pred nami ráno ešte skôr. Cestou hore na Suchý sa šmýka, pod vrstvou snehu je ľad, ktorý nás poriadne vytrápi. Problém ale nastáva, keď chceme ísť zo Suchého ďalej, no ďalšia cesta prešliapaná nie je. Na Malý Kriváň to vyzerá všelijako a nikto z nás tú cestu nešiel ani v lete, nie ešte v zime, keď je chodník pod snehom. Na to si netrúfame, no keďže sa nechceme vracať po tej istej ceste späť, vyberáme si cestu na Chatu pod Kľačianskou Magurou. Tam chodník taktiež nevedie žiadny, ale podľa gpska si trúfame. Snehu niekedy vyše pása, párkrát to vyzerá na hlboký les a žiadnu cestu. Šliapanie takéhoto chodníka začína byť pekne náročné. Našťastie nás dohnali ďalší turisti, s ktorými sa na čele postupne striedame. Tesne pred chatou nám ide oproti ďalšia skupina turistov, takže ďalšie vyrábanie chodníka nebude našťastie potrebné. Po tme prichádzame do Vrútok, odkiaľ berieme vlak do Nezbudskej Lúčky, kde parkujeme auto a po dvoch dňoch sa vysilení poberáme domov. Bolo to náročné, ale také zážitky sa pamätajú na dlho.     

 

BARANEC

Na Baranec som sa vybral v polovičke februára po svadbe, ktorú som fotil v Tatranskej Lomnici. Vyrážal som skoro ráno, pretože na Baranci som ešte nebol, nevedel som, čo ma čaká. Tentokrát som išiel sám, počasie sa ukazovalo nádherne, vyzerá to na parádny deň! Na dolniakoch už je po snehu, no na kopcoch to vyzerá stále veľmi dobre. Auto parkujem na parkovisku v Žiari. Cez Holý vrch stúpam smerom na hrebeň. Obloha je jasná a výhľady nádherné. Postupne sa dostávam na Baranec, po ceste som nevidel živej duše. Asi preto, že je pondelok. Na Baranci premýšľam ako ďalej, bola by škoda vrátiť sa po tej istej ceste naspäť dolu, čas mám dobrý, preto zostupujem na Žiarske sedlo a okolo Žiarskej chaty kráčam naspäť k autu. Na parkovisku stretám dvoch turistov, ktorí zmeškali autobus na vlakovú stanicu, kde ich čakal vlak do Trnavy. Keďže tam mám namierené aj ja, spájame sily a aspoň mi bude cestou domov veselšie. 

GPX na Strave

Prev Letná turistika v Strážovských vrchoch
Next Dominika & Ondrej

Pridať komentár