Divočina Vysokých Tatier

Pôvodne som z tohto fotovýletu neplánoval písať článok, ale keď som spracoval fotky, povedal som si, prečo nie. Koncom júla, cez moje (snáď) posledné školské prázdniny sme sa s kamošmi dohodli, že pôjdeme do Tatier pozrieť strážcu divočiny – medveďa. Niekomu sa môže zdať, že podobné pokusy sme už s chalanmi v minulosti mali a myslí si správne. Jedným z prvých pokusov, ešte v roku 2014, bola dedinka Pribylina, kde sme s medveďom bohužiaľ neboli úspešní. O stretnutie sa chceme pokúsiť znova a vyrážame smer Tatry, Stará Lesná.Tatry nás vítajú premenlivým, prevažne daždivým počasím. Nás to ale neodradí a vyberáme sa na prvú prechádzku po okolí. Z prvej lúky nás ale zoženie prichádzajúca búrka, ktorej aj tak nestíhame ujsť a končíme skoro komplet mokrý. Podvečer sa stretávame s Matúšovým kamošom zo školy, s Matejom, ktorý to tu pozná a vedel by nám nejaké miesta ukázať. Hneď pri západe slnka, pri premenlivom počasí skúšame jedno miesto, bohužiaľ neúspešne. Nejaké líšky a lane vidíme v diaľke, ale na fotku to nie je.

Plný adrenalínu a nadšenia z možného stretnutia s medveďom vstávame o pol tretej ráno a odchádzame na Maťove nové vyhliadnuté miesto blízko Smokovca. Je ním veľká lúka, na ktorú v tichosti prichádzame po lesnej ceste. V Smokovci sme obchádzali zopár prekotených kontajnerov, popri lesnej ceste vidíme pováľanú trávu, ale medveď stále nikde. Na lúke sa rozdeľujeme, každý z nás ide na iné miesto aby sme si zvýšili šance na úspech. Môžem napísať, keď som odchádzal od chalanov, nebolo mi všetko jedno. V myšlienkach som mal stále tie poprekacované kontajnery, pováľanú trávu a maliništá. Sadám si do vysokej trávy na okraji lesa s celkom dobrým výhľadom na lúku. Pomaly sa rozvidnieva, ale na lúke okrem jednej srnky, zopár laní nie je nič. Obavy boli zbytočné, medveď tu opäť nie je. Po neúspešnom ráne v „love“ na medveďa sa ideme prejsť ešte miestnymi lesmi a obzeráme zopár lúk. Do cesty sa nám z nenazdajky priplietli dve lane a tie naše dnešné ráno uzatvárajú. Počas dňa si čas vypĺňame krátkym výletom do neďalekej Bachledovej doliny, kde s úžasom sledujem, ako dokážu byť Tatry preplnené stovkami ľudí.

Posledný pokus

Matej mal večer už iné povinnosti, a preto nám poradil nejaké miesta, na ktoré sme sa pobrali už len v trojici – Matúš, Majo a ja. Na miesto prichádzame relatívne skoro, tesne po piatej hodine. Slnko je ešte veľmi horúce a my sa opäť rozdeľujeme, každý si berie inú lúku. Sme od seba vzdialený na desiatky, s Matúšom možno až na stovky metrov. Po usadení komunikujeme pomocou smsiek a píšeme si kto čo vidí. Majo nič, Matúš nič, ja tak isto nič. Vybral som si malú lúčku tesne za vyasfaltovaním chodníkom, ktorý lúku delil asi 5 metrov široký pás kríkov, čo sa neskôr ukázalo ako nie práve najrozumnejšie riešenie. Spolu s postupným ochladzovaním sa mi za chrbtom začínajú viac a viac premávať cyklisti, bežci a rôzni turisti. Horúce júlové slnko sa začína schovávať za Tatranské končiare a zver v hore sa začína prebúdzať. Mne na malej lúčke vychádza jedna mladá srna, ktorú si môžem pekne nafotiť aj doma, a preto volím kompozíciu spolu s Tatranskými štítmi. Tá sa ale dlho nezdrží a mizne v hustom lese, kde chvíľu na to zaznamenávam pohyb. Rozoznávam niečo väčšie, asi to bude laň. Vychádza vo vysokej tráve na kraji lúky spolu s mladým. Čakal som, že postupne prejdú hlbšie do stredu lúky, no nestalo sa. Prichádzajú za nimi ďalšie kusy jelenej zveri medzi ktorými pozorujem aj jedného jeleňa. Ako som ale kúsok vyššie písal, že moje miesto nebolo zvolené najšťastnejšie, tu prichádza ten moment prečo. Matúš na svojom mieste nemal nič a šiel sa prejsť. Po ceste stretol cyklistu a čo náhoda nechcela, stretli sa rovno za mojim chrbtom. Matúš vedel, že tam niečo mám a snažil sa cyklistu utíšiť, ale neúspešne. Jeleň nebol na lúke ani 10 sekúnd, keď ich započul a s celým svojim stádom sa pobral naspäť do hustého lesa. So slovníkom hulváta sa balím a z lúky už skoro za tmy odchádzame naspäť na chatu. Slnko bolo počas dňa naozaj veľmi horúce, mierne ma pripieklo a večer mi išlo roztrhnúť hlavu a z toho dôvodu sme posledné ráno samozrejme zaspali a pobrali sa domov.