Cestovanie pestrofarebným slovenskom

Súľovské vrchy

Začiatkom októbra som cestoval z Liptovského Mikuláša a nestačil som sa čudovať, ako krásne sú tam zafarbené lesy a hory. Predpokladal som, že k nám, do nižšej nadmorskej výšky, to dorazí taktiež už o pár dní, a preto som neváhal a naplánoval si výjazd do Súľova v Strážovských vrchoch. Dátum v polovičke októbra som až tak šťastne neodhadol, keďže v obci resp. priamo v Súľovských skalách sa konal tradičný beh a lesy boli preto plné ľudí. Počasie na beh ideálne, mierne pod mrakom, ale fotkám by trošku viac slnka určite prospelo.

Omšenie

Cestou domov zo Súľovských vrchov som mal naplánovanú zastávku pri západe slnka na Omšenskej Babe (668mnm). Z dediny Omšenie vedie neznačkovaná cesta k červenej značke, po ktorej sa chvíľu kráča, a potom sa zasa odbočí na nenápadný neznačený chodník priamo na vrchol nad dedinou, na ktorom je umiestnený veľký kríž. Slnko začínalo pomaly zapadať a my sme trochu blúdili. Už som myslel, že to ani nestihneme, keď sme v tej najlepšej chvíli dorazili na vrchol, kde som okamžite rozložil statív a začal cvakať. Zapadajúce slnko neskutočne dofarbilo už beztak farebné stromy. Perfektný výhľad – odporúčam.

Siná

Vrchol Siná (1560mnm) je menej známy vrchol v Nízkych Tatrách, na ktorý sme sa s partiou vybrali asi v polovičke jesene. Štartovali sme ráno ešte skoro za tmy a na oblohe už bolo vidno, že to zrovna slnečný deň nebude. Autobusom sa presúvame k Demänovskej jaskyni slobody, kde na žltej značke začíname našu púť. Prvá tretina stúpania je prevažne v lese, z ktorého vychádzame za mierneho dažďa a ja z pocitov na výhľad neviem či sa tešiť alebo plakať. Nádherná príroda a vydrancovaný Národný park Nízke Tatry, v ktorom neustále prebieha ťažba dreva. Ihneď si spomínam na iniciatívu My sme les a vidím, o čom asi hovoria.

Pomaly kráčame ďalej a dážď sa stupňuje. Na pár desiatok minút sa skrývame v hustejšom lese a prečkávame najväčší lejak. Vždy si nosím do hôr pršiplášť, počas túr som ho potreboval naozaj minimum krát, no nenechal som ho dnes doma? Dážď konečne ustáva a my po žltej značke pokračujeme ďalej. Stúpame a dážď po pár minútach úplne ustáva. Zo zeme sa začínajú vyparovať malé oblaky, ktoré fotkám dodávajú pravú horskú atmosféru a mne konečne prestáva chýbať vytúžené slnko. Na otvorených priestranstvách sa stupňuje chladný vietor, ktorý pri našom príchode na samotný vrchol je už dosť silný a studený. Robím zopár fotiek a schádzame nižšie do závetria, kde si dávame niečo malé pod zub. Dolu v Demänovskej doline dávame ešte kávu a pomaly sa autobusom vraciame späť na chatu k perfektnému vyhriatemu krbu.